Lucia Satinská spolu s Petrom a Katarínou Mikulíkovcami a riaditeľom Vydavateľstva SLOVART Jurajom Hegerom uviedli minulý týždeň do života knihu Listy Oľge - korešpondenciu Júliusa Satinského a Oľgy Lajdovej z rokov 1962 – 1965.
Prezentácia sa uskutočnila v kine Lumiére v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom a súčasťou večera bolo aj premietanie filmu Výlet po Dunaji, počas nakrúcania ktorého sa Július s Oľgou zoznámili.
V rozhovore prezradila Lucia Satinská, zostavovateľka knihy Listy Oľge z pozostalosti svojho otca, niečo viac o tom ako publikácia vznikala.
Čo môžeme očakávať od knihy Listy Oľge? Akú časť otcovej pozostalosti ste v nej spracovali?
Kniha Listy Oľge pozostáva zo 155 Julových a 51 Oľginých listov. Sú to všetky listy, ktoré sa z tohto obdobia zachovali. Ide o obdobie od ich zoznámenia pri natáčaní filmu Výlet po Dunaji po ich svadbu v r. 1966.
Kde teda žili, keď si listy písali? Nepochádzali obaja z jednej ulice?
Obaja bývali so svojimi rodinami na Dunajskej ulici, ale až do tej filmovačky sa nepoznali. Oľga bola tanečnica a krátko po ich zoznámení dostala angažmán v Košiciach. Po jej návrate do Bratislavy zas musel Julo nastúpiť na vojnu. Po nejakom čase ho prevelili do Michaloviec, neskôr aj na Duklu. Veľkú časť vojny strávil tiež na zájazdoch Vojenského umeleckého súboru, ktorého bol členom spolu s Milanom Lasicom. Keď prežili odlúčenie povinnej vojenskej služby, odcestovala Oľga na pol roka do Ameriky.
Aká je z obsahového hľadiska? Vyznávali si v nej často lásku?
Korešpondencia Jula a Oľgy je veľmi rôznorodá. Súvisí to aj s tým, že počas jej písania boli na takých rozmanitých miestach, ale aj s tým, že Julo si už vtedy rád vymýšľal a štylizoval sa do mnohých rolí. Najvýraznejšia bola samozrejme rola ctiteľa. Ale spoznávame ho aj ako herca, vojaka, psíčkara, a v neposlednom rade šéfredaktora. Vydával totiž pre Oľgu ručne vyrábaný časopis, vychádzajúci logicky len v jedinom exemplári. Tieto časopisy majú jedinečnú grafickú podobu, Julo ich bohato ilustroval, vymýšľal si svojské reklamy a inzeráty. To všetko zostalo v knihe zachované.
A Oľga? Aké boli jej listy?
Oľga bola vo svojich citových prejavoch zdržanlivejšia. Bola voči Julovi veľmi starostlivá, kládla mu na srdce, aby menej fajčil, zdravšie žil. Jej listy bývajú stručnejšie, ale neskôr, keď píše z Ameriky sa jej korešpondenčný štýl naplno rozvinie. Vtedy je radosť čítať jej postrehy, vidieť Ameriku 60. rokov 20. storočia očami Východoeurópanky. Oľga hltá kultúru všetkými zmyslami a všetko reflektuje v listoch Julovi. Opisuje mu súčasnú literatúru, filmy, koncerty, výstavy...
Aké to je, stretnúť svojho otca takého mladého?
Je to veľmi zvláštny pocit. Najviac ma prekvapilo, že niektoré veci sa ani po 50 rokoch nemenia. Myslím najmä také vzťahové veci.
Boli listy pred vydaním nejako cenzurované alebo upravované po obsahovej stránke?
Dlho som uvažovala nad tým, či listy publikovať celkom autenticky. Na zreteli som mala najmä pamiatku tých, čo sa už k tomu nemôžu vyjadriť, ale aj city a spomienky tých, ktorí ešte žijú a sú v listoch spomínaní. Po dlhých poradách s mojou mamou sme ale dospeli k záveru, že listy majú vyjsť v celkom autentickej podobe. Nejde totiž len o akúsi senzáciu alebo zábavnú literatúru, ale aj dobové svedectvo.
A čo jazyk? Bol pred 50 rokmi iný? Zasahovali ste nejako doňho?
Pri jazykovej redakcii textu sme zvolili veľmi liberálny prístup. Dbali sme o to, aby zostali zachované osobitosti Julovho aj Oľginho jazyka a slovne zakonzervované dobové kultúrne stopy. Bohemizmy, slang, bratislavizmy, dnes už mnohé zastarané slová, to všetko považujeme za príchuť doby, o ktorú by sme čitateľov a čitateľky nechceli ochudobniť.
