Najvzdialenejšie pobrežie

Hmla sa rozjasnila, akoby v nej zasvietilo svetlo. Arren zreteľne rozoznal hlavy mužov pripútaných vedľa neho. Vo vlasoch sa im ligotali kvapky vody. Loť sa znova rozkolísala. Arren dvíhal hlavu smerom hore, pokiaľ mu to putá dovoľovali. Naťahoval krk, aby videl na prednú časť lode. Nad palubou žiarila hmla ako mesiac za oblakmi, studená a jasná. Veslári sedeli ako vytesaní z kameňa. Námorníci stáli na palube, oči im trochu svietili. Na ľavoboku stála osamotená postava. To svetlo vychádzalo z nej – z tváre, rúk a palice – všetko na nej horelo ako roztavené striebro. Pri nohách žiariacej postavy kľačal schúlený tmavý tieň. Arren chcel niečo povedať, ale nemohol zo seba dostať ani slovo. Odetý v majestátnom svetle k nemu prišiel arcimág a kľakol si na palubu. Arren cítil dotyk jeho ruky a počul jeho hlas. Pocítil, ako mu zo zápästí a z tela spadli putá. Po celom nákladnom priestore sa ozývalo rinčanie uvoľnených reťazí. Nikto sa však ani nepohol, len Arren sa skúsil postaviť, ale nedokázal to stuhnutý dlhou nehybnosťou. Na ramene cítil pevný stisk arcimágovej ruky. S jeho pomocou sa mu podarilo vyšplhať z nákladného priestoru a schúliť sa na palube. Arcimág kráčal po palube a vytesané tváre veslárov sa ligotali v nádhernej hmle. Zastal pri postave, čo sa krčila na ľavoboku pri bočnici. „Ja netrestám,“ povedal tvrdým jasným hlasom, studeným ako chlad čarosvitu v hmle. „Ale v mene spravodlivosti, Zlovest, musím spraviť toto: nech ti jazyk onemie až do dňa, keť nájdeš slovo, ktoré hodno vysloviť.“ Vrátil sa k Arrenovi a pomohol mu na nohy. „Poť, chlapče,“ povedal a s jeho oporou sa Arrenovi podarilo dokrivkať po palube k boku lode, kde napoly zliezol, napoly spadol do člna, ktorý sa kýval pri boku lode – do Oka s plachtou ako motýlie krídlo v hmle. Svetlo uprostred toho mťtveho ticha zhaslo, čln sa otočil a odrazil od boku lode. Takmer okamžite bola galéra, matný lampáš na sťažni i nehybní veslári preč. Arrenovi sa zdalo, že začul výbuchy kriku, ale tie zvuky boli veľmi slabé a čoskoro úplne zanikli. O chvíľu začala hmla rednúť a trhať sa. Čln sa plavil poháňaný kúzlami. Vlny mu šepotali po bokoch akoby prekvapené. „Kto je ten človek s obojkom na krkuť“ „Lež. Pirát Zlovest. Ten obojok nosí preto, aby zakryl jazvu, čo mu zostala po tom, ako mu raz podrezali hrdlo. Zdá sa, že z piráta sa stal obchodník s otrokmi. Tento raz však uniesol medvedie mláťa.“ V suchom tichom hlase mu zaznelo uspokojenie. „Ako ste ma našliť“ „Čary, úplatky... Premrhal som kopu času. Nechcel som, aby sa rozchýrilo, že po chudobných štvrtiach Hortského mesta snorí arcimág, Rokeský strážca. Ešte stále by som chcel zostať v utajení. Najprv som musel nájsť jedného človeka, potom druhého, a keť som nakoniec zistil, že pred svitaním z prístavu vyplávala otrokárska loť, stratil som trpezlivosť. Odviazal som Oko a uprostred bezveterného dňa som privolal do plachty vietor. Ešte som na chvíľu prikoval veslá každej lode v zálive, aby sa nemohli pohnúť. Ako si to vysvetlia, keť čarovanie považujú za klamstvá a prázdne reči, je už ich problém. Lenže som sa v hneve príliš ponáhľal a minul som Zlovestovu loť, ktorá mierila južnejšie, aby sa vyhla plytčinám. Všetko, čo som dnes urobil, som urobil zle. Hortské mesto prináša smolu. Napokon som upriadol hľadacie zaklínadlo a za tmy som našiel loť. Nemal by si si teraz radšej pospaťť“ „Som v poriadku. Už sa cítim oveľa lepšie.“ Arren teraz namiesto chladu cítil miernu horúčku, ale skutočne sa cítil dobre. Telo mal síce malátne, ale myšlienky mu preletovali z jednej veci na druhú. „Kedy ste sa zobudiliť Čo sa stalo so Zajacomť“ „Zobudil som sa na úsvite a mám šťastie, že mám tvrdú hlavu, lebo za uchom mám hrču a ranu ako rozrezanú uhorku. Drogami zmámeného Zajaca som nechal spať.“ „Zle som strážil...“ „Ale nie preto, že by si zaspal.“ „Nie.“ Arren zaváhal. „Bolo to... bolo to...“ „Bol si predo mnou, videl som ťa,“ povedal Krahulec. „Takže sa vkradli dnu a ovalili nás po hlavách ako jahňatá na bitúnku. Vzali zlato, dobré šaty, dobrého otroka na predaj a zmizli. To po tebe išli, chlapče. V Amrune by za teba dostali toľko, čo stojí pole.“ „Neovalili ma však dosť silno. Prebral som sa a prehnal som ich. Všetko, čo nakradli, som im rozhádzal po ulici ešte než ma zahnali do rohu.“ Arrenovi žiarili oči. „Ty si sa zobudil, kým tam ešte boli, a utiekolť Prečoť“ „Aby som ich dostal preč od vás.“ Prekvapenie v Krahulcovom hlase náhle naplnilo Arrena pýchou a rýchlo dodal: „Myslel som si, že idú po vás. Bál som sa, že by vás mohli zabiť. Preto som schmatol to vrece, zakričal a utekal. A oni sa pustili za mnou.“ „Áno, to je jasné!“ A to bolo všetko, čo Krahulec povedal, ani slova pochvaly, hoci na chvíľu zostal sedieť a rozmýšľal. Nakoniec povedal: „Ani ti nenapadlo, že už môžem byť mťtvyť“ „Nie.“ „Hovorí sa – najprv zabi, potom kradni.“ „Na to som nepomyslel. Myslel som len na to, ako ich od vás dostať preč.“ „Prečoť“ „Pretože by ste nás mohli ochrániť oboch. Dostať nás z celej tej šlamastiky. Ak by ste mali dosť času zobudiť sa. Alebo by ste sa z toho mohli dostať aspoň vy. Ja som mal strážiť a zlyhal som. Snažil som sa to nejako odčiniť. A vy ste boli ten, koho som mal strážiť. Vy ste ten, na kom záleží. Ja som len strážca alebo hocičo, čo treba, ale vy ste ten, kto nás povedie, kto sa dokáže dostať tam, kam musíme ísť, a napraviť to, čo je zlé.“ „Ánoť“ povedal mág. „Aj ja som si to až do minulej noci myslel. Myslel som, že mám nasledovníka, ale, chlapče, ty si kráčal predo mnou.“ Hlas mal studený a možno trochu ironický. Arren nevedel, čo má na to povedať. Bol skutočne celý dopletený. Myslel si, že to, ako odlákal zlodejov, mohlo len ťažko odčiniť, že zaspal na stráži. Teraz to vyzeralo tak, že to bola tá najhlúpejšia vec, čo mohol spraviť, a to, že v nesprávnej chvíli zaspal, bolo úžasne bystré. „Mrzí ma to, pane,“ povedal nakoniec. Pery sa mu chveli a len ťažko potláčal nutkanie rozplakať sa, „že som vás sklamal. Zachránili ste mi život...“ „A možno aj ty mne,“ povedal mág chrapľavo. „Ktovieť Možno by mi podrezali hrdlo, keť by skončili. Už sa o tom nebavme, Arren. Som rád, že sme opäť spolu.“