Bod klamu

Prológ. Smrť mohla prísť v týchto zabudnutých končinách v nespočetných podobách. Geológ Charles Brophy prežil v divej kráse tohto terénu celé roky, ale nič ho nemohlo pripraviť na taký barbarský a neľudský koniec, aký ho mal stihnúť. Brophyho štyria huskyovia, ktorí ťahali tundrou sane, naložené geologickými prístrojmi, zrazu spomalili a zdvihli hlavy k oblohe. „Čo je, chlapciť“ spýtal sa Brophy a zosadol zo saní. Pod zbiehajúcimi sa búrkovými mračnami sa zjavila v nízkom lete dvojrotorová dopravná helikoptéra, kopírujúca s vojenskou obratnosťou vrcholy ľadovcov. Čudné, pomyslel si Brophy. Tak ťaleko na severe helikoptéru ešte nevidel. Pristála päťdesiat metrov od neho v zvírenom mračne bodavého kryštalického snehu. Psy ostražito zaskučali. Na helikoptére sa odsunuli dvere a vystúpili dvaja muži. Boli oblečení v kompletnom bielom zimnom výstroji, mali pušky a náhlivo zamierili k Brophymu. „Doktor Brophyť“ zavolal jeden z nich. Brophy to zaskočilo. „Odkiaľ viete, ako sa volámť Kto steť“ „Vyberte si, prosím, vysielačku.“ „Prosímť“ „Rýchlo.“ Zmätený Brophy vytiahol z kožušinového kabátca vysielačku. „Potrebujeme, aby ste vyslali naliehavú správu. Znížte frekvenciu na sto kilohertzov.“ Sto kilohertzovť Brophymu to nešlo do hlavy. Na takej nízkej frekvencii nemôže nikto nič zachytiť. „Stalo sa dajaké nešťastieť“ Druhý muž zdvihol pušku a namieril ju na Brophyho hlavu. „Niet času na vysvetľovanie. Urobte to.“ Roztrasený Brophy nastavil vysielaciu frekvenciu. Prvý muž mu podal kartičku s niekoľkými riadkami. „Vyšlite túto správu!“ Brophy pozrel na kartičku. „Tomu nerozumiem. Ide o nesprávnu informáciu. Ne...“ Muž mu pritisol k spánku pušku. Brophy trasľavým hlasom tú nezmyselnú správu vyslal. „Dobre,“ povedal prvý muž. „A teraz nasadnite aj so psami do helikoptéry.“ Brophy pod namierenou puškou vmanévroval zdráhavých psov a sane po šikmej rampe do nákladného priestoru helikoptéry. Len čo sedeli, helikoptéra sa zdvihla a zamierila na západ. „Kto ste, dočertať“ vyhťkol Brophy a pod kožušinovým kabátcom na ňom vyrazil pot. A čo mala znamenať tá správať Muži neodpovedali. Keť helikoptéra nabrala výšku, otvorenými dverami vtrhol dnu prúd vzduchu. Brophyho huskyovia zaskučali, ešte vždy zapriahnutí do naložených saní. „Aspoň zatvorte dvere,“ požiadal. „Nevidíte, že moje psy sa bojať“ Muži neodpovedali. Keť helikoptéra vystúpila do tisícmetrovej výšky, prudko sa naklonila a odbočila nad mätež priepastí a trhlín v ľade. Muži zrazu vstali. Bez slova schmatli ťažko naložené sane a vystrčili ich z otvorených dverí. Brophy zdesený pozoroval, ako psy márne škrabali labami, aby zadržali obrovskú ťarchu, ktorá ich ťahala von. V mihu zmizli a ostalo za nimi len ťahavé zavytie. Brophy s krikom vyskočil, no muži ho pevne chytili a ťahali k dverám. Brophy sa meravý od strachu začal oháňať päsťami, aby odrazil mocné ruky, ktoré ho strkali von. Márne. O chvíľu padal povetrím do ľadových priepastí. 1 Reštaurácia Toulos v susedstve Kongresu sa pýši politicky nesprávnym menu – mladučké teľacie a konské carpaccio –, čím sa paradoxne stala vychyteným raňajkovým miestom washingtonskej mocenskej elity. V toto ráno bolo v Toulose rušno – panovala tam kakofónia štrngotajúceho riadu, strojov na espresso a mobilových rozhovorov. Hlavný čašník si práve uchlipol z rannej Bloody Mary, keť dnu vstúpila žena. Obrátil sa k nej s nacvičeným úsmevom. „Dobré ráno,“ pozdravil. „Čím poslúžimť“ Bola to príťažlivá asi tridsaťpäťročná žena v sivých flanelových nohaviciach, konzervatívnych topánkach na nízkom podpätku a v slonovinovej blúzke od Laury Ashleyovej. Držala sa vzpriamene a mala mierne vysunutú bradu. Vyznievalo to rozhodne, ale nie bezočivo. Svetlohnedé vlasy mala učesané na „moderátorku“, čo bol momentálne najpopulárnejší washingtonský účes – bohato našuchorené, pod plecami trocha nakrútené... dosť dlhé, aby to pôsobilo sexy, ale dosť krátke, aby to okoliu pripomenulo, že je podľa všetkého bystrejšia, ako by si človek myslel. „Trocha som sa oneskorila,“ povedala prirodzeným tónom. „Mám tu raňajkovať so senátorom Sextonom.“ Hlavného nečakane pošteklilo pri žalúdku. Senátor Sedgewick Sexton. Bol tu pravidelným návštevníkom a momentálne patril medzi najznámejšie postavy Ameriky. Minulý týždeň s prevahou zvíťazil v superutorku vo všetkých dvanástich republikánskych primárkach, čím si prakticky zabezpečil nomináciu svojej strany do prezidentských volieb. Mnohí sa nazdávali, že má veľkú šancu uchmatnúť na jeseň Biely dom súčasnému kontroverznému prezidentovi. Sextonova tvár sa v poslednom čase zjavovala na obálkach všetkých významných časopisov a celá Amerika bola oblepená plagátmi s jeho mottom: „Prestaňte míňať! Začnite naprávať!“ „Senátor Sexton je vo svojom boxe,“ povedal hlavný. „A vy steť“ „Rachel Sextonová. Jeho dcéra.“ Ja hlupák! vynadal si hlavný. Podoba bola celkom zjavná. Žena mala senátorove prenikavé oči a elegantné držanie tela – vyžarovala z nej uhladená, nepoddajná ušľachtilosť. Senátorov klasicky pekný vzhľad zrejme preskočil už na najbližšiu generáciu, nečakal na ťalšiu. Rachel Sextonová však nosila toto dobrodenie s pôvabom a skromnosťou, čo by sa od nej otec mohol učiť. „Teší ma, že vás spoznávam, slečna Sextonová.“ Keť ju hlavný viedol cez jedálenskú časť, privádzali ho do rozpakov mužské pohľady, ktoré sa do nej zavťtavali... niektoré diskrétne, iné menej diskrétne. V Toulose jedávalo málo žien a ešte menej ich vyzeralo ako Rachel Sextonová. „Pekná figúra,“ šepol jeden z mužov. „Sexton si už našiel novú ženuť“ „To je jeho dcéra, ty idiot,“ vysvetlil mu ktosi. Prvý muž sa zasmial. „Ako poznám Sextona, asi by ju aj tak pretiahol.“ Keť prišla Rachel k stolu, senátor sa práve s kýmsi hlasno zhováral mobilom o svojich najnovších úspechoch. Vrhol na Rachel krátky pohľad a poklopkal si na cartierky, aby jej naznačil, že sa oneskorila. Iste, ani ja som sa už nevedela dočkať, pomyslela si Rachel. Jej otec sa volal Thomas, ale už dávno používal ako krstné meno svoje prostredné. Rachel tušila, že sa mu páčila tá aliterácia. Senátor Sedgdewick Sexton. Bol to striebrovlasý, zlatoústy politický dravec, požehnaný uhladeným výzorom lekára z televízneho seriálu, čo zhodou okolností jeho hereckým schopnostiam celkom sedelo. „Rachel!“ Vypol mobil a vstal, aby ju pobozkal na líce. „Ahoj, otec.“ Jeho bozk neopätovala. „Vyzeráš vyčerpaná.“ A už sa to začína, pomyslela si. „Dostala som tvoj odkaz. Čo sa dejeť“ „Nemôžem pozvať vlastnú dcéru na raňajkyť“ Rachel už dávno pochopila, že otec ju málokedy niekam zavolá, ak na to nemá dajaký postranný dôvod. Sexton sa napil kávy. „Takže ako to u teba bežíť“ „Rušne. Vidím, že kampaň ti vychádza.“ „Politiku teraz nechajme.“ Naklonil sa ponad stôl a stíšil hlas. „Ako to ide s tým chlapíkom z ministerstva zahraničia, s ktorým som ťa dal dokopyť“ Rachel vydýchla, premáhajúc nutkanie, aby sa pozrela na hodinky. „Otec, naozaj som nemala čas, aby som mu zavolala. A rada by som, aby si prestal...“ „Na dôležité veci si musíš urobiť čas, Rachel. Bez lásky stráca všetko ostatné význam.“ Rachel si na všeličo spomenula, ale rozhodla sa mlčať. Mnohé by mohla otcovi vyčítať. „Chcel si sa so mnou stretnúť, nieť Povedal si, že je to dôležité.“ „Je.“ Skúmavo si ju premeral. Rachel cítila, ako sa pod otcovým pohľadom rozpadá jej obranná hrádza. Preklínala jeho silu. Jeho oči, to bol dar – dar, ktorý ho podľa Rachel môže priviesť až do Bieleho domu. Ako šibnutím čarovného prútika sa vedeli zaliať slzami a vzápätí sa tak vyjasniť, že vyzerali ako otvorené okno do účastnej duše. Vyžarovalo z nich puto dôvery. Všetko je založené na dôvere, vravieval jej otec. Rachel stratil už dávno, no rýchlo si získaval celú Ameriku. „Mám pre teba návrh,“ povedal. „Budem hádať, dobreť“ odvetila Rachel, aby získala čas a spamätala sa. „Nejaký rozvedený prominent hľadá mladú ženu.“ „Len si nenamýšľaj, moja milá. Už nie si mladá.“ Rachel sa opäť zmocnil onen známy pocit, že medzi nimi vyrastá múr. Pocit, ktorý tak často sprevádzal jej stretnutia s otcom. „Chcem ti hodiť záchranný pás,“ povedal. „Neviem o tom, že by som sa topila.“ „Netopíš sa. Prezident sa topí. Mala by si vyskočiť z jeho lode, kým nebude neskoro.“ „O tom sme už hovorili, nieť“ „Mysli na svoju budúcnosť, Rachel. Môžeš pracovať u mňa.“ „Dúfam, že nie preto si ma pozval na raňajky.“ Senátorovo pokojné sebaovládanie trocha povolilo. „Rachel, nevidíš, že tvoja práca uňho sa zle odráža na mneť A na mojej kampaniť“ Rachel vzdychla. Túto vec už predebatovali. „Otec, ja nepracujem u prezidenta. Dokonca som sa s ním ani nestretla. Pracujem vo Fairfaxe, uvedom si to konečne!“ „Politika je predstava, Rachel. A tá predstava hovorí, že pracuješ u prezidenta.“ Rachel sa nadýchla, aby sa ovládla. „Vynaložila som veľa úsilia, aby som túto prácu dostala, otec, a nemienim ju nechať tak.“ Sexton prižmúril oči. „Vieš, tvoje sebecké postoje niekedy...“ „Pán senátorť“ Pri ich stole sa z ničoho nič zjavil novinár. Sextonov zovňajšok okamžite sprívetivel. Rachel zastonala a vzala si z košíka na stole croissant. „Ralph Sneeden,“ predstavil sa. „Washington Post. Smiem vám položiť zopár otázokť“ Sexton sa usmial a obrúskom si utrel ústa. „S radosťou, Ralph. Ale nech je to rýchlo, aby mi nevychladla káva.“ Sneeden pochopil a zasmial sa. „Pravdaže, pán senátor.“ Vytiahol minimagnetofón a zapol ho. „V televíznych šotoch voláte po zákone, ktorý by zabezpečoval pracujúcim ženám rovnakú mzdu... a po daňových úľavách pre mladé rodiny. Môžete vysvetliť, čo vás k tomu vedieť“ „Určite. Nesmierne obdivujem silné ženy a silnú rodinu.“ Rachel skoro zabehol croissant. „A ešte k téme rodina,“ pokračoval novinár. „Často spomínate vzdelanie. Navrhli ste vrcholne kontroverzné rozpočtové škrty, aby sa ušlo viac peňazí školám.“ „Som presvedčený, že našou budúcnosťou sú deti.“ Rachel nemohla uveriť vlastným ušiam. Jej otec klesol tak nízko, že cituje populárne pesničkyť „A nakoniec, pán senátor, v posledných týždňoch ste zaznamenali obrovský skok v preferenciách. Prezident má z toho ťažkú hlavu. Chcete dajako komentovať svoje úspechyť“ „Myslím, že to súvisí s dôverou. Američania si pomaly uvedomujú, že prezidentovi nemožno dôverovať, pokiaľ ide o ťažké rozhodnutia, pred ktorými stojí tento národ. Unáhlené míňanie vlády uvrháva štát každý deň do čoraz hlbšieho zadťženia a Američania začínajú chápať, že je načase prestať míňať a začať naprávať.“ V Rachelinej kabelke sa ozval pager. Zaznelo to ako odklad popravy, ktorú znamenali otcove reči. Za iných okolností by pre ňu prenikavé elektronické pípanie znamenalo nevítané vyrušenie, no tentoraz jej prichodilo takmer melodické. Sexton pri tomto vyrušení zlostne zazrel. Rachel vylovila z kabelky pager a stisla vopred nastavenú sériu piatich čísel, ktorá potvrdzovala, že práve ona je osoba, ktorá drží v ruke pager. Pípanie zmťklo a rozblikal sa displej. O pätnásť sekúnd dostane zabezpečenú textovú správu. Sneeden sa usmial na Sextona. „Ako vidím, vaša dcéra je veľmi zamestnaný človek. Dobre padne vidieť, že vy dvaja si v programoch nájdete voľné okienko, aby ste sa spolu najedli.“ „Ako som povedal, rodina je na prvom mieste.“ Sneeden prikývol a stvrdol mu pohľad. „Môžem sa vás spýtať, pán senátor, ako vy a vaša dcéra zvládate konflikt záujmovť“ „Konflikt záujmovť“ Sexton nachýlil hlavu s úprimným údivom na tvári. „Aký konflikt máte na mysliť“ Rachel zdvihla oči a pri otcovom hereckom kúsku sa uškrnula. Presne vedela, o čo tu ide. Svinskí novinári, pomyslela si. Polovica z nich je na výplatnej páske politikov. Takú otázku volajú novinári grapefruit – je to otázka, ktorá sa zdá na telo, ale v skutočnosti ide o vopred pripravenú nahrávku – pomalý lob, ktorý otec zasmečuje von z kurtu, aby sa prečistil vzduch. „Nuž, pán senátor...“ Sneeden zakašlal, predstierajúc, že je zo senátorovej otázky nesvoj. „Konflikt, ktorý spočíva v tom, že vaša dcéra pracuje u vášho protivníka.“ Senátor Sexton vybuchol smiechom, čím hneť otupil výbušnosť otázky. „Ralph, po prvé, s prezidentom nie sme protivníci. Sme len dvaja vlastenci a rozdielnymi názormi na to, ako viesť krajinu, ktorú máte obaja radi.“ Sneeden zažiaril. Mal svoje sústo. „A po druhéť“ „Po druhé, moja dcéra nie je zamestnaná u prezidenta. Pracuje v spravodajskej oblasti. Zhromažťuje spravodajské informácie a postupuje ich Bielemu domu. Je to celkom subalterné postavenie.“ Odmlčal sa a pozrel na Rachel. „Vlastne ani neviem, či si sa niekedy s prezidentom stretla, moja miláť“ Rachel ho preklala zlostným pohľadom. Oči jej blčali. Znova zapípalo a ona uprela pohľad na displej, kde vyskočil odkaz. – HLST RDNRA HND – Ihneť si to dešifrovala a zamračila sa. Odkaz bol nečakaný a s najväčšou pravdepodobnosťou znamenal niečo zlé. No aspoň má zámienku na odchod. „Páni, krváca mi srdce, ale musím ísť. Oneskorila som sa do práce.“ Sneeden však rýchlo povedal: „Ešte kým odídete, slečna Sextonová, mohli by ste povedať niečo k chýrom, že ste dali podnet na tieto spoločné raňajky, aby ste prediskutovali možnosť, že odídete zo svojej práce a zapojíte sa do kampane svojho otcať“ Rachel mala pocit, akoby jej niekto vchrstol do tváre horúcu kávu. Otázka ju zastihla celkom nepripravenú. Vrhla pohľad na otca a z jeho úškrnu vycítila, že táto otázka bola pripravená. Najradšej by bola vyskočila a bodla ho vidličkou. Sneedon jej strčil pod nos magenetofón. „Prosím...“ Rachel sa doňho zavťtala pohľadom. „Ralph, alebo kto už ste, dočerta, aby vám to bolo jasné – vôbec nemám v úmysle odísť z práce a pracovať u senátora Sextona. Ak napíšete niečo iné, budete potrebovať obuvák, aby ste si ten magnetofón vytiahli zo zadku!“ Sneedon vyvalil oči. Vypol magnetofón a ovládol úsmev. „Obom vám ťakujem.“ Odišiel. Rachel svoj výbuch vzápätí oľutovala. Zdedila otcov temperament, čo mu nevedela odpustiť. Pokojne, Rachel. Vždy pokojne. Otec na ňu znechutene pozrel. „Sebaovládanie ti naozaj ide.“ Začala si zbierať veci. „Schôdza sa skončila.“ Aj Sexton si s ňou očividne vybavil, čo mal v úmysle. Vytiahol mobil. „Maj sa pekne, zlatko. Niekedy sa zastav. A už sa, preboha, vydaj. Máš tridsaťtri rokov.“ „Tridsaťštyri!“ vyštekla. „Tvoja sekretárka mi poslala blahoželanie.“ Ľútostivo zacmukal. „Tridsaťštyri. Už si takmer stará dievka. Vieš, keť som ja mal tridsaťštyri, už som...“ „Bol ženatý s mamou a obťahoval susedkuť“ Slová z nej vyleteli hlasnejšie, než zamýšľala, a zavisli v okolitom tichu. Okolosediaci sa obzreli. V očiach senátora Sextona sa mrazivo zablyslo. Vyzerali ako dva kryštály, ktoré sa do nej zabodli. „Dávajte si pozor, mladá dáma!“ Rachel zamierila k dverám. Nie, vy si dávajte pozor, pán senátor.