Knieža Smrť

Ako autá nadskakovali na výmoľmi roztrhanej ceste, ich svetlomety šibali zboka na bok a osvetľovali raz koruny stromov, raz svah Devínskej Kobyly. Krauz vstal, nechal pozostalých ich smútku a prešiel na opačný koniec terasy k svojim. Nemýlili sa v dedukcii a o chvíľu prišli k bráničke dve služobné autá, a keby chlapi poznali reč motorov spod kapoty by začuli hlasné... uff, konečne to máme za sebou. „Ktorý debil záhradkársky nechal zasratú škodovku trčať v polovici kopca, a ešte k tomu tak, aby zavadzala naozaj všetkým v tom najstrmšom stupáku!ť“ Bránička sa rozletela a vpochodovali Chosé, Kuky a Tlstý Váňa. Ukecaný Chosé patril ku Krauzovi. Tvorili dvojicu od nepamäti a hoci sa podobali ako vajce vajcu... teda jedno vajce čierne a druhé biele, nikdy si ich nikto nepomýlil a nikdy to od nikoho ani neočakávali, lebo bielu od čiernej rozozná aj debil. Ani krpatý Kuky a tlstý Váňa nemali problémy s tým, že by si ich niekto pomýlil, jedine že by ten niekto tvrdil, že Laurel a Hardy sú dvojičky na nerozoznanie. Vraždárska banda zavetrila mťtvolu a začali sa zlietať ako supy. Krauz počkal, kým prišli na terasu, a namiesto podania rúk zasyčal. „Minimálne jeden z vás pozná číslo môjho auta, takže očakávam úprimné ospravedlnenie a prejavy neskonalého obdivu, že sa vyštveralo do tejto nepríčetnej nadmorskej výšky.“ „Ááá... kolega Krauz... tá barabizňa, čo sme ju odtlačili z cesty dolu svahom do Moravy, bola tvojať Tak jej prejavujem neskonalý obdiv, podľa priania majiteľa.“ Chosé si popodával ruky s okresnými policajtmi a drzo sa zaškeril na parťáka. Okresný riaditeľ kriminálky si vzdychol. „Vy na tom oddelení vrážd asi nikdy neprestanete s týmito hovadinami, žeť A že je tu mťtvola a že sú tu pozostalí a že sa tu musím kvôli vám jeb... pracovať o jednej v noci, to vás netankuje, žeť“ Ale ruku im podal všetkým. Odpovedal mu iba Chosé. „Tá mťtvola je tu kvôli nám, inak by sme sa sem neštverali, a tí pozostalí sú tu zas kvôli mťtvole a my všetci sme tu kvôli drzému operačnému dôstojníkovi, čo nám nedá spať, a on vyzváňa o polnoci kvôli krajskému direktorovi, čo chce byť okamžite informovaný... pekne uzavretý kruh, čo poviešť A každý v ňom má svoje miestečko. Jediní, čo tu zavadzajú ste... áále, inak ťa tiež rád vidím.“ „Vyser si...“ skúsil okresný riaditeľ kriminálky, ale iba preto, aby pred podriadenými nestratil glanc. „Provokuješ,“ nedal sa Chosé. „Asi ti zajtra s Krauzom prídeme na okres na kontrolu...“ a zatváril sa ubolene. „Vy dvaja mi môžete prísť akurát tak na kontrolu chladničky.“ „A čo iné si myslelť“ Odpovede sa nedočkal, lebo švagor vstal a podišiel k nim. „Už... ste kompletť Už môžeme ísť domovť“ „Nie, ešte čakáme na súdneho lekára. Ešte vás poprosím o chvíľu trpezlivosti.“ Tak sa vrátil a sadol si k fajčiacej sestre. Chosé, Kuky a Váňa sa ako na povel opreli o zábradlie a chvíľu vyzerali ako lastovičky na drôte. Keť sa oprel Váňa, drôt ubolene zaškrípal, ale vydržal. Takú lastovičku ešte nedržal. „To je čo začť“ Chosé pohľadom odprevadil švagra a až potom sa šeptom spýtal parťáka. „Švagor zavraždeného. Našli ho s manželkou.“ „Svojouť“ „Zavraždeného.“ „O čo ideť“ „Včera... vlastne v sobotu o tri štvrte na dve poobede...“ Krauz nedopovedal. Z údolia sa ozvalo zavýjanie motora a nový svetelný kužeľ si razil cestu k oblohe. Počkali. Držali im palce. Zvládli to. Prišiel doktor Lengyel a ťalšie služobné auto PMJ. „Čaute! Celú cestu z mesta na nás pršalo, ale hneť ako sme prišli sem, prestalo. Všimli ste si to už niektoť Kam príde súdny lekár, tam sa vyjasní a všetko opeknie,“ Lengyel začal skraja a všetkým podal ruku. „Iste, ja som si dokonca istý, že príchod súdneho lekára nielenže rozjasní oblohu, ale dokonca aj náladu prítomných, pozostalých nevynímajúc. Všetci ťa majú radi, vitaj, nositeľ dobrých správ!“ privítal ho Krauz. „Ešte nám povedz, kedy sa z toho ten nebožtík dostane, predpíš mu pár tabletiek a môžeme ísť všetci pekne domov.“ Okresný riaditeľ kriminálky iba zmučene pokrútil hlavou. „Kristepane, aspoň šepkajte! Tí dvaja v rohu z toho skolabujú.“ „Prečoť Nestišovať! Možno pochopia a prinesú demižón a rozdúchajú prenosný gril...“ skúsil Váňa, lebo bol hladný. Od polnoci nič nejedol. „Fajn. Vidím to na príma nočnú garden party,“ pridal sa Lengyel. „Čo nám brániť“ „Ten vnútri v chate. Tvrdí, že ho niekto zabil,“ oponoval Krauz. Doktor si ho prekvapene premeral. „To hovoríš ty, Brutusť Zástanca bezbolestného riešenie akéhokoľvek prípaduť Čo takto úraz na stavbeť A môžeme ísť domov.“ „Už som im to navrhoval. Bezúspešne. Okresákom sa nechce dokumentovať úraz ani samovražda a tlačia to na nás. Vraj vražda...“ Šťavnatej odpovede riaditeľa okresnej kriminálky sa nedočkali. Stíchli, lebo švagor opäť vstal a podišiel k nim. „Už ste, prosím, kompletť Už môžete začaťť“ „Ešte čakáme na krajský výjazd, teda na krajského vyšetrovateľa a technika a...“ skúsil ho upokojiť Krauz, ale ani nedopovedal. „A čo keby ste nás so sestrou pustili domov vyspať sa... my sem v stredu prídeme, keť budete kompletní...“ „Pán Weith, poprosím vás ešte o chvíľu strpenia, už to nebude dlho trvať.“ Na potvrdenie Krauzových slov sa situácia s reflektormi a s revom motora zopakovala ešte raz. Prišiel krajský výjazd a technik sa teperil krížom cez záhradu s dvoma kuframi v rukách a videokamerou prevesenou cez plece. „Čaute, máš tam ešte niečo, treba ti pomôcťť“ ponúkol sa Chosé. Peter Fillo iba pokrútil hlavou, a keť prišiel na terasu, opatrne zložil kufre a vyfúkol. „Netreba, mám všetko, díky.“ Rituál s podávaním rúk sa zopakoval. Mená nepadali, poznali sa, stačilo iba čaute, nazdar, ahoj, zase otravujete, čo nedrichmete, a tak podobne. Pani Vámošiová zadusila cigaretu a tiež vstala. „Moment,“ zastavil ju Krauz zamietavým gestom, švagra poslal za ňou a celú kopu policajtov zatlačil do opačného rohu terasy, akoby sa ich báli. Krauz hovoril s vyšetrovateľom krajskej vyšetrovačky a ostatní okolo nich urobili kruh. „Poškodený sa volá Zdenko Vámoši. Videli ho naposledy v sobotu o trinásť štyridsaťpäť, okolnosti a to ostatné nechaj na nás, preklepneme to. V nedeľu, teda včera po deviatej večer, sa ho manželka a švagor,“ bradou ukázal cez terasu, „vybrali hľadať. Za akých okolností, to je opäť naša starosť. Teraz...“ Krauz zaváhal, „... podstatné je, že leží v chate a je mťtvy a vyzerá to na cudzie zavinenie. Ja navrhujem...“ opäť zaváhal, „... prvý pôjde technik a povie nám, v akom stave je dlážka. Bola tam už erzetpéčka a naše hliadky. Potom sa dohodneme, ako sa do toho pustíme.“ „Súhlasím,“ povedal krajský vyšetrovateľ, lebo sa s Krauzom dobre poznali a nebol dôvod si dokazovať, kto je na mieste činu dôležitejší. „Tu sú lajstrá z erzetpéčky, ja som okresný vyšetrovateľ.“ Vyšetrovatelia si kývli, krajský prevzal písomnosti od okresného a dodal: „Počkáme na prvotné zistenia technika a lekára a potom od teba prevezmem miesto činu.“ Všetci prikývli vrátane Váňu, ale bolo na ňom vidieť, že nie je vo svojej koži. „Riško...“ zašepkal, „... kde sa tu dá vyšťaťť“ „Kde chceš.“ „Ja len... aby som ti neošťal stopy.“ „Zalez tam za roh, dobre sa ohni dozadu, silno zatlač a drž ho dvoma prstami, nie celou dlaňou ako doma na hajzli, a... určite neoštíš nič dôležité,“ poradil mu Kuky, za čo si vyslúžil džuganec do rebier. Peter Fillo otvoril kufrík, vzal si latexové rukavice, baterku a smelo vykročil. Čupol si na prahu vchodových dverí a otáčal baterkou, aby nasvietila prah z rôznych uhlov. Švagor s manželkou naťahovali krky, ako sa len dalo, a tak si ich vzal na paškál vyšetrovateľ. Prišiel k nim, predstavil sa, usadil ich, rozložil si zápisník a začal obligátnou otázkou: „Vaše meno a vzťah k poškodenémuť“ Pani Vámošiovej opäť vyhťkli slzy. Na svojho manžela už počula všeličo, ale že by bol poškodený... Technikovi trvala prehliadka podláh sotva päť minút. Vyšiel a pokrčil ramenami. Vyšetrovateľ sa ospravedlnil švagrovi a jeho sestre, prikázal im, aby ostali pri stole, a zamiešal sa do skupinky policajtov. „Je to v prdeli, drahí kolegovci,“ šepkal technik. „Všade na zemi je vrstva stavebného prachu z rozdrvenej malty a cementu, vysoká asi jeden a pol centimetra, a navyše je premiešaná množstvom pilín a hoblín. Ideálny podklad pre zanechanie trasologických odtlačkov, ale... v tomto prípade je nám to na obtiaž. Odtlačky sú všade, prekrývajú sa navzájom a je ich asi milión. Nikto tu nepozametal už aspoň mesiac. Podklad nedrží reliéf podrážky, okraje a spodok sú sypké a v prachu ostávajú iba tlapy bez markantov. Nič tu neodlejem. Sadra ani lukoprén neprichádzajú do úvahy. Jednoducho... nemám markanty. Môžete pokojne vojsť a k tomu miliónu pridať pár vlastných.“ Krauz rýchlo pozrel k stolu. Švagor ich sledoval a natťčal uši. V jeho tvári postrehol akési nezvyčajné napätie. Švagor si ho všimol, zakašľal a pretrel si bradu. Potom chytil sestru za ruku, nahol sa k nej a niečo jej cez stôl pošepkal. Technik pokračoval. „Ten podklad je silno lepivý, zvlášť na vlhké podrážky. Počítajte s tým, že o chvíľu máte špinavé topánky, ale... tak isto dopadol aj páchateľ. Ak by vyšetrovanie po horúcej stope niekam viedlo, som schopný zaistiť podozrivému mikrostopy z podrážok a dať to do labákov na porovnanie, ale...“ obrátil sa na Krauza, „... máš horúcu stopuť“ „Neser ma aj ty, takto uprostred noci...“ Krauz vykročil cez terasu, ale uprostred nej si uvedomil ničotnosť svojho úmyslu. No aj tak ho dotiahol do konca. „Môžem vidieť vaše podrážkyť“ Weith bez slova vstal a zahral sa na koňa tesne pred podkutím. Podrážka bola biela od malty. „Bol som vnútri, keť som ho našiel, a Ivetka tiež.“ Weith presne vedel, kam Krauz mieri. Na potvrdenie bratových slov otrčila Krauzovi obe tenisky aj manželka zavraždeného. Krauz iba súhlasne prikývol. „Už ste niečo zistiliť“ spýtala sa uplakaná Vámošiová. „Nie, iba začíname, prepáčte...“ Vrátil sa k chalanom, a tak nepočul, ako sestra zašepkala bratovi: „Čo má proti námť“ a ten namiesto odpovede iba nervózne pokrčil ramenami a pokrútil hlavou. Krauz upozornil ostatných: „Dnu pôjde iba technik, vyšetrovateľ, doktor a ja. Nie je dôvod, aby ste sa zasvinili všetci. Potom uvidíme.“ Vošli. Malá vstupná chodba, napravo dvere na toaletu, vedľajšie dvere do kúpeľne zatiaľ chýbali. Vľavo chýbali dvere do hlavnej miestnosti. Všade bordel ako na stavenisku. Pri schodoch do podkrovia ležala modrá kôpka niečoho neurčitého. Prišli bližšie. Pri schodoch ležal zavraždený Zdenko. Ležal na boku s hlavou na prvom schode, akoby si iba zdriemol. Nebola to nehoda. Bola to vražda. Krauzovi stačil jediný pohľad na zdemolovaný zátylok, krv na hrudi a polohu tela a vedel, že toto nebola nehoda. Schody boli síce strmé, ale také úzke a zalomené v takom nezmyselne ostrom uhle, že sa z nich nedalo spadnúť až sem. Zdenko by musel ostať zaseknutý v ohybe, a ak by padal iba od ohybu, musel by hlavou nájsť hranu, o ktorú by si ju rozbil, a ešte k tomu nadvakrát, lenže schody boli drevené so zaoblenými schodnicami, a ani na jednej nevidel krv. Iná tupá a tvrdá hrana nebola široko-ťaleko. Bola to vražda a Krauz ticho zaklial.