Citadela svätého Jána v Akku 28. mája 1291, na svitaní
Syčanie preťalo vzduch. Akoby všetky hady púšte zodvihli z piesku hlavy. Strela sa zablysla na vrchole svojej dráhy a na okamih znehybnela na nebi rozjasnenom prvými lúčmi úsvitu. Neskôr, po siahodlhej chvíli, pokračovala v ceste a s treskotom narazila na vežu brány. Výbuch mraku z úlomkov kameňa a tehál pohltil okolie, zatiaľ čo sa obranné múry otriasali v základoch poškodených zásahom.
Vonkajší múr veže, rozlomenej po výške dvoch poschodí, sa pomaly naklonil, a vlečúc so sebou trámy stropov, padal nadol. Výkriky hrôzy tých, čo sa rútili do priepasti, ktorá sa im nečakane otvorila pod nohami, prehlušili na chvíľu rachot pádu. Nato doľahol celý štít stavby na obranný múr a pozdťž brány vytvoril zlom. Medzitým čo druhá strela dopadala s ničivým sykotom a vzápätí zmizla v popolavom príkrove, zodvihol sa obrovský oblak prachu a zahalil zvyšky celej tej skazy.
Tento raz dopad balvana nesprevádzalo žiadne dunenie, iba hukot zmiernený záplavou úlomkov a črepín. Na mieste bojového terča zostalo len prázdno a spúšť spôsobená prvým výstrelom.
Na druhej strane brány, vo vzdialenosti niekoľko desiatok lakťov, sa otriasla ťalšia strážna veža, akoby už nadišiel jej koniec.
„Znova použili tie ich diabolské stroje, brat môj,“ povedal jeden z mužov hliadky, s námahou sa zodvihol zo zeme a pobehol, aby si cez úzky otvor prezrel rozsah skazy. „Hradby už dlho nevydržia.“
Druhý muž odolal otrasu tak, že sa pevne zachytil dubového stola, na ktorom sa predtým chystal čosi písať. Mechanicky si zo šiat oprášil úlomky kameňov a zrakom prebehol po praskline v stene. Bol to len okamih. Vzápätí sa obrátil a sklonil nad mapami rozloženými pred sebou. Rukou si pretrel oči, aby zahnal ťažobu prebdenej noci. Potom narýchlo pripísal ešte pár slov. Keť znova zodvihol hlavu, v jeho pohľade sa zračilo zúfalstvo.
„Správa je hotová. Ale ak sa mu nedostane do rúk, je úplne zbytočná,“ zašepkal. „Sme stratení. Všetko je stratené. Všetko bolo zbytočné.“
„Nie!“ zakričal jeho spoločník, pevne ho chytil za ramená a zatriasol ním. „Nie, všetko ešte nie je stratené!“ Zrazu znehybnel, akoby svoj čin oľutoval. „My sme už síce stratení, ale ohľadom tej veci je tu ešte nádej,“ pokračoval rozrušene. „Dolu v prístave je loť. Ak špitálnici dokážu ešte aspoň hodinu brániť mólo, kým nastane príliv...“
„Nebolo nám súdené šťastie, brat môj. Ale možno máš pravdu, kocky ešte nie sú hodené,“ odpovedal sediaci muž pri stole a ukázal na malú okovanú skrinku, čo ležala otvorená na dlážke. Náhlivo do nej vložil spis a ovinul ju koženým remeňom.
Na stole ležal v puzdre dlhý meč s križiackou rukoväťou. Vzal ho a chystal sa ho pripásať. Potom si to rozmyslel a vrhol sa k dverám. Druhý vojak ho nasledoval. Pod ramenom úzkostlivo zvieral skrinku.
Len čo sa ocitli vonku, pohltilo ich zúrivé rinčanie zbraní. Vírenie bubnov sprevádzalo útok Saracénov na poslednú baštu v rukách kresťanov, mesto Akko. Prebehli časť hradieb, pozdťž úzkej spojovacej chodby s cimburím. Pred ich očami sa útočníci v piesočnom údolí znova chystali nabiť dva obrovské katapulty. Desiatky mužov, bičovaných do krvi eunuchmi sultánovej osobnej stráže, sa snažili dotlačiť stroje vysoké ako veže na novú palebnú líniu.
Starší muž sa na okamih zastavil a pozoroval ich. „Chcú zničiť prístav. Ponáhľajme sa!“
Všetko navôkol sa premenilo na chaos výkrikov, rozkazov, nadávok a preklínania. Skupiny vycivených vojakov utekali smerom k zlomu, kým opačným smerom sa bezhlavo hnali muži, ženy a deti zachvátené strachom. Zhrbení pod váhou batohov a domáceho náradia sa zúfalo pokúšali o nemožný útek.
Medzitým tí dvaja zdolali násypy a vnorili sa do labyrintu úzkych a špinavých uličiek, čo rozdeľoval stred obce. Napredovali rýchlo, kliesniac si cestu zdeseným davom, valiacim sa k prístavisku. Napokon, na konci klesajúcej ulice, zahliadli prístav chránený odolným múrom. Bola tam aj loť, ako dúfali. Čierna galéra naklonená na pravoboku, s kýlom zarytým do piesku. Bol odliv. Na zvinutej plachte stožiara zahliadli červenú farbu kríža. V zadnej časti lode sa trepotala čierna vlajka, so sotva badateľnou bielou lebkou. Šklbavý pohyb davu ovládol most. Po okrajoch lode sa posádka v plnej výzbroji snažila údermi vesiel odolávať mase utečencov, ktorí sa zúfalo usilovali zachytiť lode.
Obaja sa vrhli do plytkej vody a lakťami si kliesnili cestu pomedzi utečencov, mliaždiac a dláviac telá tých, čo sa pošmykli na bahnitom dne. S námahou sa dostali až k okraju lode, kúsok pod galion. Jedna z kopijí im za výhražného pokriku preletela tesne ponad hlavy.
„Nechceme na palubu. Ale, pre milosť Božiu, vezmite so sebou aspoň toto!“ zakričal starší vojak, zatiaľ čo mladík držal skrinku nad hlavou už len silou zúfalstva. Pri stene prednej nástavby sa tlačila malá skupinka utečencov odetých do stavovských šiat; bezducho sledovali hrôzostrašnú scénu.
Pri výkriku sa jeden z nich strhol. Odstúpil od ženy, ktorú zvieral v náručí, a priblížil sa k okraju lode. Nahol sa a podarilo sa mu zachytiť skrinku z mladíkových rúk. „Čo s ňou mám urobiťť“ opýtal sa. „Do Chrámu. Musí sa dostať do Chrámu,“ odpovedal muž a ukázal rukou na vlajku vzadu.
„Čo je vnútriť“ Zdalo sa, že šľachtic chce niečo dodať, ale jeho hlas zanikol v náhlom hluku. Trup lode, nadvihnutý mohutnou vlnou, sa so škripotom pohol. Potom sa za vrzgotu všetkých jej spojov znova uvelebil na dne. V tom momente sa hadí sipot zopakoval. Iba pár lakťov od boku lode ho nasledoval hukot ozrutného stťpu vody a bahna. Za sprievodu hrozných výkrikov pohltila nárazová vlna desiatky utečencov, a nanovo uvoľnila kýl lode z bahna.
Vysilený mladík sa opäť vynoril nad hladinu, a pohľadom zúfalo hľadal priateľa. Po tom už však uprostred masy narážajúcich tiel nebolo ani stopy.
„Čo je vnútriť“ zakričal ešte raz muž z galéry. Námorníci okolo neho už začali veslami odtláčať loť od dna a posúvať ju na otvorené more.
„Pravda!“ stihol ešte zašepkať mladík, zatiaľ čo ťalší výstrel preťal vzduch nad jeho hlavou.
