Mucha

1
Jún 1990

„Pán hlavný... páán hlavnýýý! V mojej polievke pláva mucha!"
Obsluha na terase začmudenej reštaurácie viazla. Ani občasný výkrik platííím nedokázal zrýchliť slimačie tempo čašníka, nieto ešte hroziaca reklamácia. Chlapík s ulízanými, nezdravo premastenými vlasmi sa neochotne odlepil od pultu, kde pokojne fajčil a debatoval s výčapníkom, vzal nedočapované pivá, prešiel krížom cez lokál, drgol do závesu z céčiek a ocitol sa na terase. Porozhliadol sa a lenivo podišiel k stolu v rohu. Čierne nohavice sa mu na stehnách leskli od zažranej špiny. Poltopánky sa neleskli už veľmi dávno. Neuklonil sa kvôli hosťovi, pretože to, čo vystrúhal, sa úklonom nedalo nazvať ani náhodou, zohol sa iba preto, aby lepšie videl na živočícha, ktorého hosť reklamoval.

Čašník sa presvedčil na vlastné oči, vystrel sa a nenapadlo mu nič rozumnejšie, iba odľahčiť trápnu situáciu ešte trápnejším vtipom.
„No... je tam... a čoť Za päť osemdesiat by ste chceli čo, aby tam plával delfínť"
Z čela mu odkvapla kvapla potu a v pivnej pene jedného z krígľov sa urobila dierka. Všimol si to nielen čašník, ale aj hosť. Čašník akoby iba tak odtiahol ruku a päť krígľov premiestnil z pupka na bok. Nič si tým nevyžehlil. Hosť chytal obrátky.
„Tak toto je už vrchol! S takouto drzosťou som sa nestretol ani za socializmu, a to už rok a pol budujeme demokraciu! S takými ľuťmi, ako vy, sa teda ešte narobíme! Ako si môžete dovoliť robiť si vtipy z muchy v polievke, navyše, ktorú servírujete práve mne!ť A čo tí ostatní, ktorým kvapkáte pot z čela do pivať Ako k tomu príduť"
„Ľahko, za tri päťdesiat..."
To nemal povedať.
„A okamžite mi zavolajte vedúceho! A prineste aj knihu prianí a sťažností!"
Čašník sa uchechtol.
„Že vedúceho! A knihu! Kde to žijete, človeče!ť Sám ste mi pred chvíľou básnili o demokracii! Asi ste zabudli, že..."
Chlapík v džínach a bielom tričku mu odzadu poklepal po pleci a iba nebadane hodil hlavou k výčapu. Čašník sa prestal hádať a poslušne odcupkal. Pár hostí prestalo jesť a piť a poočku sledovali sľubne sa vyvíjajúce intermezzo. 
„Pane, máte prianieť"
Hosť si ho pochybovačne premeral.
„Vy ste vedúciť"
Naozaj tak nevyzeral. Chalan sotva po maturite. Prehrabal si nagélované vlasy a jazykom si prehodil zápalku do druhého kútika úst.
„Nie. Ja som riaditeľ tohto podniku, pane. Som podnikateľ! Žiadny vedúci, žiadna kniha prianí a sťažností, žiadny raj."
„To teda máte naozaj pravdu, od raja má tento bordel veľmi ťaleko."
„Mal som na mysli RaJ s veľkým er a s veľkým jé. Reštaurácie a Jedálne. Kúpil som to od nich, presnejšie kupujem, ale to je vlastne jedno! Akoby to už bolo moje! Staré socialistické podniky krachujú a teraz sme tu my," dlaň s naširoko rozovretými prstami si priložil na hruť a víťazoslávne sa porozhliadol. Partia výrastkov pri stole v opačnom rohu letnej terasy mu ukázala vztýčené palce. „Už nemusím robiť na tie kurvy komunistické, teraz robím sám na seba, do vlastného vrecka, a vy mi tu kazíte renomé a poburujete klientelu. O čo vám vlastne ide, paneť"
„O muchu! Objednal som si šošovicovú s párkom a sotva som ju pomiešal, vyplávala mucha... aha! Pozrite! Tu je! Masárka jak hovado!"
„To je dosť zvláštne, nemyslíteť Šošovicovú s párkom podávame už od rána a nikto sa zatiaľ nesťažoval, a sotva prídete vy, už je tam vraj mucha! Nie ste vy takto náhodou od konkurencieť Máme skúsenosti aj s týpkami, čo si ju prinesú so sebou a hodia ju do polievky, len aby vyvolali rozruch a odohnali zákazníkov. A samozrejme nemuseli platiť! Máte vôbec na zaplatenie, keď sme už pri tomť"
„To... čo si... dovoľujete!ť" hlas sa mu začínal triasť. „Šošovicovú s párkom podávate od rána, hovoríte, a od ktorého, ak sa smiem spýtať!ť Párok je scvrknutý, polievka kalná a studená..."
„Tak to by stačilo! A von!!"
Výrastkovia pri stole v rohu vstali. Jedna mamička si pritiahla detský kočík bližšie k sebe a druhá kývla na dievčatko v ružovej sukničke a privinula si ho na hruť.
Turista v kraťasoch prudko a dosť nasrdene vstal a vylial polovicu polievky na stôl. Zaťal päste, ale banda vyzývavo gániacich zmrdov ho odradila od úmyslu obhajovať svoje práva. Iba sa rýchlo zohol po batoh, prehodil si ho cez plece a bez slova prekľučkoval pomedzi stoly.
„To je úroveň... seriem aj takú demokraciu... zlatí komančovia... šojku na vás..." frfotal, ale ani sa neobzrel a trielil na autobusovú zastávku.
„Díky," utrúsil podnikateľ smerom k stolu v rohu, „banda, máte u mňa rundu na moje triko," a vzal poloprázdny tanier.
Banda si spokojne posadala a mamičky pustili svoje deti hrať sa.
Bola sobota, prekrásne slnečné júnové popoludnie. V lesoparku na kraji Nášho Mesta sa tmolili mraky ľudí z centra a užívali si prvý skutočne horúci víkendový deň. Všade pohoda a usmiate tváre oddychujúcich ľudí, poskakujúce decká a bábätká v buginách polepené cukrovou vatou a sladkou malinovkou. Mamičky v dlhých letných šatách hore naboso posedávali na laminátových stoličkách s nespoločensky roztiahnutými nohami a vetrali, čo sa dalo. Čo sa nedalo, ovievali preloženými časopismi a novinami. Všade pokoj, mier a láska.
Teplo bolo už od mája, ale horúčava sa začala až teraz. Riaditeľ reštaurácie Konvalinka dal v prednej stene odinštalovať veľké dvojkrídlové dvere, čím rozšíril svoj podnik o terasu, lemovanú prenosnými betónovými črepníkmi. Pergola prekrývala všetky stoly, a keby prišla búrka, zadebnil by dvere za pár minút. Zatiaľ nebolo treba a stačil aj záves z umelohmotných céčiek.
„Ty debil," povedal riaditeľ čašníkovi, keď ho vymákol pri výčape, „koľkokrát ti mám opakovať, že aj keď si môj brat, budeš makať a poslúchať ako švajčiarske hodinky, a tie svoje debilné maniere z lochu si necháš od cesty!ť Koľkokrát!ť Dobre, že si mu rovno nedrbol!"
„A mohol som..."
„Hovno si mohol! Dohoda platí, nezabúdaj! Budeš tu robiť iba do prvého prúseru, iba to som otcovi sľúbil, nič viac! Do prvého prúseru, potom letíš a je mi úplne jedno, ktorú zase vytrtkáš alebo okradneš a koľko za to vyfasuješ, jasné!ť Celá rodina sa o teba stará, tak by si mohol prejaviť aspoň trocha vťaky a urobiť aj niečo pre nás a sekať na chvíľu dobrotu, ty...!"
„Sa nepoj..."
„A prestaňte už pančovať to pivo!" majiteľ nebol na bratovu odpoveť vôbec zvedavý. Obrátil sa na výčapníka, lebo výčitka patrila aj jemu. „Jeden ako druhý! Panebože, čo som komu urobil! Čapujte to po čiarku aspoň na začiatku sezóny, vy debili, a nech vám do toho nekvapká pot a sliny a starú polievku nevylievajte do čerstvej, ale do kanála! Všade je múch jak nasratých! Vidíte sami, ostatní ich možno žerú, ale nájde sa aj fajnový debilko ako henten a narobí nám problémy. Hygienika alebo kontrolu tu naozaj nepotrebujem!"
„Dóóbre..."
„A šmýkaj na terasu, na štvorke máš objednávku, nevidíš, alebo čo!ť"
Riaditeľ sa zahnal, ale neudrel. Švihol a rutinérsky chytil muchu pochodujúcu po hrane výčapu. Brat čašník sa prikrčil a radšej vybehol von. Cestou zúrivo rozkopol céčka, ale tie sa iba so štrngotom vrátili späť a unudene odvisli.
„Alino," riaditeľ sa nahol nad výčap a kývnutím brady naznačil výčapníkovi, aby sa nahol aj on. Palec zatlačil do zovretej dlane, zašmátral a počkal, kým v nej puklo. Potom vysypal rozdrvené telo na zem a očistil si dlane tichým tľapnutím, „toho roku sú jak hovädá prežraté, také kusy lietajú..." s prekvapením a odporom skontroloval mťtve telo muchy na zemi a pre istotu ho ešte aj prišliapol, „... čo som to chcel... aha! Neser ma aj ty, naozaj! Dal som ti ho na starosť, aby si ho strážil a priučil remeslu, a nie aby si ho vyškolil vo všetkých prasacinách, čo nás naučili v učňovke. Nedovoľ mu roznášať nedočapované, a nech nenaberá polievky ani guláš. Ty vieš sám najlepšie, čo v tom pláva a ako to treba urobiť, aby sa to dalo žrať, tak ma neser a staraj sa trochu! A nech nechodí po lokále ako šupák a nech z neho netečie ako z vola!"
„Prepáč, Robo, mal som štyri objednávky naraz a..." výčapník prestal čapovať a nacvičeným pohybom si napravil elastický obväz na ľavom lakti. Postavu mal dobrú, krátke tričko odhaľovalo mohutnú muskulatúru na rukách a obväz svedčil o tom, že je aj dobrý športovec. Asi tenisový lakeď.
„Na to ti seriem! Pozorujem to už hodnú chvíľu, takže sa nevyhováraj na nejaké zasraté objednávky!"
„Dóbre..."
„A keby sa začal obšmietať okolo nejakej kurvy v letných šatičkách s kočíkom, tak to chcem vedieť okamžite, jasnéť"
„Jasné! To sa môžeš spoľahnúť, viem, za čo tam bol a na čom sme sa dohodli, takže..."
„Vieš hovno, čo je to mať takého bracha a čo mi rodina robí kvôli nemu, tak drž láskavo hubu!"
„Dobre."
„Koľko sme dnes urobiliť"
„Osem hekto."
„Tak sa snažte. Idem zohnať ten mrazák a na fajront sa zastavím kvôli hárkom, tak neojebávať a makať, kapíštoť"
„Jošefe!"
Odišiel iba päť krokov a potom sa vrátil. Alino zavrel pípu, podstrčil nový krígeľ, aby nekvapkalo iba tak zbohdarma na pult, a znova sa nahol dopredu.
„A ešte jedno... ak by sa ukázal Valér, tak nebudeš strieľať ty, ale necháš to na mňa, jasnéť"
„Dohoda je dohoda! Volám ťa! Je tvoj!"
Riaditeľ prikývol, sklonil hlavu a potom ustarostene vzhliadol na Alina.
„A... inak, si v pohodeť" spýtal sa už miernejšie.
„V pohode, veť to vidíš, néť"
„Šak preto..." a odišiel zháňať mrazák.
Alino počkal, kým zareval motor auta a kým jeho rapotavý zvuk nezanikol v diaľke. Až potom sa mu naozaj uľavilo. Milo sa usmial na dievča pri stole, ktorému hovorili víajpí. Nikto okrem riaditeľa ani presne nevedel, čo to znamená, ale napísali to hrubou fixkou na kus výkresu, preložili ho napoly a umiestnili do stredu. Bol na boku výčapu jasne oddelený od ostatných stolov v lokále a sedávali pri ňom iba riaditeľovi kamoši. Aj obrus menili každý deň, aby sa líšil od ostatných.
Teraz tam sedla ona.
Prvý raz sa zjavila asi pred dvoma týždňami. Vraj si vyšla na výlet a prekvapila ju búrka. Nečudo, pršalo vtedy skoro stále.
„A to takto sama, samučká...ť" zatiahol Alino a podal jej čaj.
Aj v lete dobre padne horúci čaj, ak je človek premočený do nitky.
„No ať Čo budem koho otravovaťť"
Alino mal prázdny lokál a nudil sa, tak si prisadol.
„Zranenieť" a bradou kývla k jeho ľavému lakťu s bandážou. Uchlipla a vyžmýkala si konce dlhých čiernych vlasov.
„Nó..." zatiahol neurčito, „iba taká hovadina," a pohladil si záhyby obväzu, akoby sa chcel uistiť, že sú na svojom mieste.
Alino skočil dozadu a priniesol elektrickú piecku. Nasmeroval ju na ňu a za odmenu dostal úsmev. Zobral jej aj rum k tomu čaju a dosť ho mrzelo, že nechcela ostať do záverečnej. Teraz nemohol odísť z výčapu a ona sa ponáhľala.
Ale na druhý deň prišla zas. Už nepršalo a nebolo sa treba schovávať, ale pod mrakom bolo stále a ľudí to do lesoparku neťahalo, takže Konvalinka zívala prázdnotou a Alino mal čas. Zase si sadli k víajpí stolu a zase si hrkútali.
„Čo si začť"
„Chcem byť výčapníčkou ako ty."
„Si príliš mladá."
„O chvíľu maturujem a robím strednú kelnerskú, takže budem mať aj kvalifikáciu."
„Sa nepotento... strednú s maturitou, hovoríšť Takže sem chodíš iba pretoť Aby si sa priučilať"
„Aj pre to. Aj... som ťa chcela vidieť."
Ani dnes nechcela ostať do záverečnej, ale už si aspoň tykali. Odprevadil ju až po betónové črepníky na terase. Až po hranice jeho kráľovstva. Potom už bol iba chodník, zastávka autobusu a jej úsmev za zadným sklom.
Prišla aj na tretí deň a potom zas.
Vtiahol ju dozadu do šatne a zvalil na prepotenú posteľ. Mumlala niečo, že nie, že nie takto, ale to brbocú všetky. Z ničoho nič prišla Iveta a vyrušila ich. Mala byť u lekárky, ale mala dovolenku, tak sa vrátila skôr. Vyrušila ich, dievča v panike vybehlo von a Alino vrazil Ivete takú, až sa jej zatočila hlava.
Prešiel ťalší týždeň a chodila skoro pravidelne a v Alinovi narastal tlak. Hučalo mu v pére a na zátylku sa mu od vášne ježili vlasy. Bola mladá, sotva osemnásť, čiernovlasá a veľmi pekná.
Dnes prišla tiež.
„Čo ste si šepkali s riaditeľomť Zťubal ťať"
„To je naša vec, nestaraj sa."
Iba pokrčila ramenami a odpila z malinovky. Alino dočapoval a prisadol si k nej.
„Vieš čoť Je konečne pekne, sucho, spravíme si malý výlet hore na tú čistinku, vieš ako je hore nad nami ten altánok. Pätnásť minút chôdze tým chodníkom za nakladacou rampou hore do svahu."
„Poznám to."
„Tak choť tam, prídem o chvíľu za tebou, dobreť"
Hodila plecom a hlavou kývla alebo pokrútila, že možno aj áno, alebo radšej nie... kto sa v tých mladých babách má vyznaťť Ale dopila a poslušne vyšla von. Biele kvietkované šaty za ňou roztopašne povievali, a keď jej ich prievan vo dverách podfúkol a odhalil biele stehná, Alino bol na pokraji nervového zrútenia.
„Iveta!! Iva!"
„Noť"
Iveta vyšla z kuchyne, prežúvala a utierala si ústa.
„... ťa radšej šatiť ako živiť..."
„... sa nepotento."
„Iva, zober to na chvíľu... na šestku pôjde asi osem a rozčapuj štyri do foroty!"
„Dóbre."
Alino jej odovzdal kormidlo a zašiel dozadu do šatne. Iba taká malá miestnosť vedľa kuchyne, plechové skrine, drevená lavica pred nimi a v rohu železná posteľ s prepoteným vankúšom a dekou. Smrdelo to tam ako v decáku a Alino to mohol posúdiť naozaj odborným nosom, lebo tam vyrastal.
Odomkol si plechovú skrinku, vybral balíček zabalený v starom tričku a posadil sa na posteľ. Balíček položil na stolík pri posteli a so svätou trpezlivosťou ho začal rozmotávať. Ku koncu sa mu roztriasli ruky, ale podarilo sa. Na fľakatej handre ležala plechová škatuľka od fajkového tabaku Holger Danske a Alino po nej chamtivo chmatol. Vybral z nej gumenú hadičku, striekačku a zatavenú sklenenú ampulku. Odpílil vrchnák a odfrčkol ho. Opatrne ponoril ihlu a aby sa ani kvapka nevyliala, pomaličky, s vyplazeným jazykom zaseknutým medzi zubami, natiahol tekutinu do striekačky. Vyhrnul si krátky rukáv ešte vyššie, zroloval si elastický obväz, omotal hadičku na začiatok bicepsu a koniec zasekol medzi zuby. Mykol hlavou a s vycerenými zubami nervózne zacvičil rukou.
Trafil na prvý raz, ako vždy.
Teplo. Príjemné teplo sa rozlialo cez žily do celého tela. Zaklonil hlavu, pokrčil plecia a pokýval ňou z boka na bok, až mu zaprašťali stavce. Chvíľu počkal, vytiahol hrot ihly, kúskom vaty si ošetril kvapku krvi, vpich zamaskoval elastickým obväzom a všetko rýchlo zbalil späť do umasteného trička.
Usmial sa. Zase bol v pohode. Presne ako sľúbil šéfovi.
 „Môžeš ísť..." povedal ticho Ivete a vystriedal ju pri výčape.
Priplichtil sa odzadu tichučko ako muž s nekalými úmyslami, ale tentokrát ju nezdrapol za boky a neohol. Iba do nej zboku drgol. Odložila nedočapovaný krígeľ a uhla mu. Po očku ho skontrolovala. Oči mu neprítomne blúdili sem a ta a v tvári mal ľahostajný výraz človeka s hlavou v oblakoch. Bol v pohode.
Bol v pohode, ako len človek môže byť v pohode v pohodové preteplené sobotné popoludnie, keď mamičky kočíkujú deti, ovievajú si prepotené lesklé telá preloženými novinami a tričká bez podprseniek sa im vydúvajú v nenormálnych tvaroch. A ostatné ženy bez kočíkov zúfalo hľadajú niekoho, s kým by sa o to v kočíku pokúsili.
Potom dostal kťč do krku a hlavu mu skrútilo nabok. Čakal iba na to. Zavrel pípu a pohár sa mu nepodarilo položiť na výčap, ale vedľa, skotúľal sa do umývadla a pivo sa rozlialo. Sotilo ho dozadu, skrútol sa a odtackal sa do kuchyne. Chvíľu iba tak stál a dýchal. Postupne sa vystrel a narovnal aj krk. Usmial sa. Teraz sa cítil úplne v pohode, teraz môže ísť za ňou.
Iveta prestala šúpať zemiaky a s porozumením na neho nemo hľadela. Nebolo to prvý raz a vedela, že netreba volať lekára ani robiť paniku, stačí iba počkať.
Alino zašiel dozadu do šatne, prehrabal skrinku a vzadu pod montérkami nahmatal chladný kov. Opatrne vybral revolver. Nebol vyrobený v továrni, domáci kutil použil iba značkový bubienkový zásobník na šesť nábojov kalibru deväť milimetrov, ostatné bolo vyrobené v zámočníckej dielni. Hlaveň bola dlhá ako na malej puške. Veľké svinstvo, ak sa s tým chlap naučí narábať.
Poťažkal ju v ruke, potom si to rozmyslel a schoval ju späť do skrine. Vzal si iba hrubý povraz a zadnými dverami vyšiel na nakladaciu rampu. Zoskočil na zem a...
„Aladár, prosím ťa, nechoť!"
Iveta stála na rampe s nožom v jednej ruke a s nedošúpaným zemiakom v druhej.
„Zmizni..."
„Nechoť, zle to dopadne, uvidíš..."
„Zmizni k pípe, ti hovorím!"
Iveta poslúchla, lebo dobre vedela, ako by zajtra vyzerala jej tvár, keby mu odporovala. Vrátila sa do kuchyne a smutne došúpala zemiak. keď ho hodila do hrnca a hlasno čľupol medzi ostatné, rozplakala sa, ale iba ticho, tichučko, aby nikto nič nevidel, aby nikto nič nepočul, aby nikto nič nepostrehol.
Alino vykročil k lesu...