Hriech náš každodenný

I November 2002 Pondelok 1:00 Plazil sa, ale už nevládal. Dlane mal rozodraté do krvi a drobné kamienky pod kožou sa zlepili krvou a trhali vlákna svalov jedno za druhým. Malo by to bolieť, ale nebolelo. Nohy ho z posledných síl vyniesli z pivnice na chodbu a odtiaľ do mrazivej noci. Posledný úder, čo dostal do brady mu zalomil hlavu, zabolel v zátylku a vyslal teplú vlnu do chrbta a do ramien. Potom stratil vedomie. keď sa prebral, cítil sa ťažký. Teplo sa z tela vytratilo. Aj bolesť. Ostalo iba tupé nič. Prestával sa cítiť. Najprv ruky, potom nohy... potom celý chrbát. Chcel vstať, ale spadol. Bol už na ulici, ale chcel ísť ešte ťalej. Ďalej... preč od neho... od diabla... preč od... preč... Plazil sa, ale už naozaj nevládal. Začal sa dusiť. Zlomený nos upchala krvná zrazenina a do úst mu z pažeráka vystrekli zvratky. Pomiešali sa s krvou a úlomkami zubov a vytvorili hustú kašu. Trochu vytieklo, ale veľká hrča ostala v hrdle a dusila ho. Kašľal a snažil sa vytlačiť hrču von a nadýchnuť sa, ale... nešlo to! Nešlo to! Dávil a ručal. Stále mal plné ústa a keď sa mu aj podarilo kúsok vypľuť, ústa sa opäť zaplnili. Nevidel. Viečka mal naliate krvou a zlepené. Cez tenké škáry sotva rozoznával obrysy domov. Nič ho nebolelo. Už ho nič nebolelo. Mechanicky zaberal striedavo rukami a striedavo nohami. Sunul sa vpred ako veľký zakrvavený plaz. Doplazil sa ku kontajneru na konci tmavej ulice v starobylom centre Nášho Mesta. Vzoprel sa na lakťoch a z posledných síl sa snažil zachytiť kovového držadla. Vtedy ju zbadal. Konečne! Záchrana! „Adam... pozri... tam niekto leží...“ „No ať“ „Adam... hýbe sa... on... chce vstať...“ „No ať“ „Adam... mali by sem sa pozrieť...!“ „Feťák zasraný... vylihuje si pri kontajneroch... a ja sa mám ísť na neho pozrieť... si normálna!ť Pohni a nasadni už, čakajú nás... vieš, že musím byť na ukončení, je to pre mňa životne dôležitá recepcia... je tam minister a generálny riaditeľ a... všetci... veť som ti už hovoril! Ak sa to dnes večer podarí uvariť... tak o mesiac som...“ Veľký bavorák urobil piť piť a zablikal svetlami. Adam v smokingu sa obzrel, kde má manželku. „Tak nasadneš užť!“ bol nervózny. Išlo mu o všetko. „Seriem ti na tvoju recepciu!! Neboli sme tam od začiatku, tak načo sa tam teperíme teraz o jednej v noci!ť Doletíš ako zmyslov zbavený, rýchlo... obliekaj sa... čo som ti ja slúž...!ť“ „Nese... ty!!... bože!! Zdena!! Čo som komu urobil!ť Nerozumieš tomu, že Laco mi volal o deviatej, že sa ide o mne jednať a o všetkom sa rozhodne teraz v noci... priletel som na poslednú chvíľu, tak ma netlakuj aspoň ty!!“ „A nemohol si predtým zavolať!!ť... aspoň z letiska... že si priletel... ty idiot!ť Uprostred noci sa vovalíš do bytu... skoro som skolabovala!!“ „Teraz!!... Na ulici to budeme riešiť, nie!ť Krava! Čo už teraz na tom záleží... či som zavolal, alebo nie... tak nasadneš už!ť“ Nenasadla. Trucovito hodila obnaženým plecom vytťčajúcim z prekrásnej večernej toalety. Urobila pár klopkavých krokov v prítmí kamennej ulice. V jednej ruke kabelka, v druhej lem nekresťansky drahých šiat. Nepáčili sa jej, ale keď predavačka v salóne povedala cenu a odkiaľ sú, vzala si ich. Držala ich vysoko, aby sa nezašpinili o dlažbu. „Ty, Adam... ale... on tam leží... pri tom kontajneri... a... kýva nám...“ „Chce dvacku na pivo... ser naňho a švihni si už...“ muž bol netrpezlivý. „Je... akýsi čudný... Adam... on je... akýsi... celý biely... čo to má na sebe!ť Bielu... deku, alebo... bielu... nočnú košeľuť Alebo... počkaj... Adam! A... je celý krvavý... preboha...!!“ „O jeden dôvod viac aby sme k nemu nešli... máš šaty za kilo... tak sa neondej a sadaj už!!“ „Ale...“ urobila krok a ostrá špica podpätku sa zaryla do pukliny medzi dlažobné kocky. „Boha!“ zastonala. „Ty krava... tie sú od Manola... keby ťa videl Blahník, zalomil by rukami... stáli tricku... ak zlomíš ten opätok, jednu ti vrazím, fakt!! Zdena!!... Neblbni a sadaj!!“ Pričupla, opatrne si zachránila opätok a vrátila sa k autu. Kým nasadla, ustráchane sa pozrela hore k ich balkónu. „Adam! Čo ak zomierať!“ syčala a cmúľala si prst, lebo pri vyťahovaní opätku si zlomila nalepený necht. „Tak sa to dočítaš zajtra v novinách! Feťák... zasraný...“ Naštartoval a vyrazili. Mali sa radi. Bola to láska. Ona ho milovala, lebo robil šéfa medzinárodnej poisťovne a mal ambície na generálneho... a on ju miloval, lebo jej tata bol... vlastne všetko, čo Adam v živote dosiahol, mu zabezpečil práve on... tak ju miloval... lebo mocný tata ešte žil... Na spoločnom konte mali niekoľko miliónov dôvodov na lásku. Ale ich láska k blížnemu svojmu nebola schopná prekročiť prah ich veľkého bavoráka. Ich láska bola zbabelá. Tak radšej zabuchli dvere a vyrazili v ústrety rozbehnutej párty. Na chodníku pred nimi zomieral chlapec. Mal trinásť rokov. Volal sa Peter Mikuš. Aj jeden z apoštolov sa volal Peter. Aj on raz zomieral... a nerád, ako tento... a tiež ho to bolelo. II Pondelok 5:58 „... za túú horúúú za vysokúúú, mám frajarkúúú černóó... jóóókúúú... a za túúú ho...“ „Drž hubu, Janči! Je šesť a tu bývajú samí fajnoví... zasa sa budú na nás sťažovať! Oni vstávajú o desiatej a obedujú, keď my máme fajront! Minule im vadilo, že trieskame s kontajnermi a že šrotovačka príliš hučí! Radšej... drž tú tlamu na uzde... a podaj ho sem...“ „Prečoť Prečo by sem si nemohel zaspívat, ket sem si včera fajnovučko šmekol a dneska mám pocit, že by som létal, chlapci moji... jaká bola!ť Jak cukrová vata na hodoch...“ „Kašlem ti na tvoje orgie...“ „Na čo...!ť“ „Na trtkačku! Hulákať tu tak skoro ráno nemôžeš...“ „A móžem!“ „A nemôžeš!“ „Nemóžem!ť A... prečoť Nech sa všetci po...“ „Kušuj a podaj ťalší... nech to odsýpa!“ „Na!“ a posunul mu ťalší kontajner. Smetiari postupovali systematicky od priechodu k priechodu a snažili sa robiť čo možno najväčší hluk. Zvlášť v tejto štvrti, lebo práve z tejto zavšivenej prominentnej štvrte im chodilo najviac sťažností. Spievať by však nemusel. Hrkotanie kontajnerov a hluk stroja sa ospravedlniť dali, hoci aj ich hlučnosť by sa dala pri troche dobrej vôle znížiť, ale načoť Ale spev o šiestej ráno v prázdnych uličkách starého mesta by vedúci neospravedlnil nijako, a preto ho kolega smetiar zahriakol. „Kušuj a podávaj...“ Veľké žlté auto na boku s nápisom OLO zacúvalo do slepej uličky. keď cúvalo, odporne pípalo. Aj to by sa dalo vyriešiť, ale načoť „Ešte tam vzadu jeden a končíme, ideme vysýpať... Janči... podávaj...“ Janči zoskočil zo zadnej stúpačky a rutinovaným pohybom chytil kontajner. Mykol ním. „Fúúj... kurvy prachaté... zasrali celý kontajner...“ a zhnusene sa pozrel na rukavicu, čo sa mu šmykla po rúčke. „Boha... to nie je hovno... to je... to je...“ privoňal, „... ježišukristenanebi... krv!“ a pozrel na zem a očami sledoval krvavú stopu vedúcu k... „Ježišukriste... milosrdný Bože...“ „Neziap! Feri!! Vylez...“ veliteľ ľavej stúpačky kývol na šoféra a pobúchal mu po dverách kabínky. Šofér smetiarskeho auta z mašiny nikdy nevystupoval a dianie na ulici ho vôbec nezaujímalo. Počúval rádio, čítal noviny, raňajkoval, telefonoval, strihal si nechty... alebo robil čokoľvek iné, ale nikdy nevystupoval, iba ak... „Tak vylez! Je tam chlap a vyzerá... celkom na hovno...“ Fero zatiahol ručnú brzdu a vystúpil. Obzrel si kontajner a krvavú lajnu vedúcu k schúlenej postave v priechode. „Je hotovýť“ „Viem jať“ „Janči... ic ho kuknút...“ „Ani bohovi!“ Tak išiel vodič. „Ty!“ a drgol mu do ramena. „Héj!“ Chytil ho za ramená a odtiahol ho od steny. Pozrel mu do tváre a rýchlo ho vrátil späť. „Je studený... a krvavý... a... nejako čudne tu čupí...“ „Hotovýť“ „Je... hotový...“ „Má... retázku.... alebo prsteneť“ spýtal sa Janči. Vodič sa pozrel. „Nemá.“ „A penaženkuť“ „Šacuvat ho nebudem... dójdu fízli a budú zas múdri... serme račik nanho... a podme het...“ „Nemôžeme!“ zaskučal veliteľ ľavej stúpačky. „Máme ho v rajóne... kúsok od kontajnera... každý blbec zistí, že sme tu boli a museli sme ho vidieť! Aj fízli! Radšej zavolaj na dispečing...“ „Kristaboha... taká lapália...“ zauvažoval vodič Fero, ale podvedome tušil, že kolega má pravdu. Už sa z toho nevyvlečú. „Máš asi recht... zavolám na dispečing... nech pošlú policajtóf...“ „Panenko Maria Šaštýnska... oroduj za nás...“ zastonal Janči.