Wewerka

Kurva veverička. Uhryzla ma, keť som jej chcela zachrániť život. Bola som na prechádzke s Pinčíslom. To bol môj pes, mladý bulteriér. Dostala som ho od môjho frajera na uzmierenie. Za to, že ma skoro zabil. Ale zaslúžila som si to. Nemala som chuť mu vysvetľovať, že som musela ísť do Blavy, lebo Pepo oslepol. Pipo by to aj tak nepochopil. Tá veverička mi morzeovkou krvavých bodiek vytetovala na vonkajšiu stranu dlane odkaz: „Nerob dobre nikomu proti jeho vôli.“ Keť raz za sto rokov stretnem veveričku, je to, ako keby sa spoza pňa vynoril živý trpaslík. Mňa mačičky, zajačiky a jahniatka nedojímajú. Neznášam ten priblblý výraz, ktorý mláťatká každému vykúzlia na tvári, živé, alebo plyšové. Ale veverička je iná. Mačiatka a jahniatka sa na vás lepia, majú schopnosť spustiť v našej hlave program, aby ste ich chránili a dali im nažrať. Sú to malé prostitútky. Ja mám radšej všetko, čo ide odo mňa, čo musím naháňať. A veverička je presne taká – kým ju ľudia niekde v parku neskurvia orieškami. Ako labute. Z toho sa idem pogrcať. Keť vidím v Blave na Štrkovci labute, ktoré sa vykašlali na svoju cestu, lebo zistili, že im ľudia hádžu suchý chlieb. Pepo mi rozprával, že aj tam, kam chodíme na prechádzky bývalo jazero. Raz v neskorú jeseň na ňom pristál kťdeľ labutí. Večer sa schladilo tak, že v noci voda celého jazera zamrzla. Ráno labute zistili, že im v ľade uviazli nohy. Bolo ich veľa, viac ako sto. Roztiahli krídla a odleteli aj s jazerom. Vraj je teraz niekde v južných Čechách. To ráno som bola na prechádzke s Pinčíslom. Teda – ráno... Už bolo takmer poludnie. Práve som dofajčila a Pinčíslo začal tak hlboko dospelo vrčať. Asi dvadsať metrov od nás sedela pod stromom veverička. Vedela som, že keť sa k nej Pinčíslo rozbehne, tak mu v poslednej chvíli ujde a spraví z neho debila. Pinčíslo má tri mesiace, je na to ako stvorený. Ale veverička z neho debila nespravila. Neušla pred ním, nespravila ani pokus. Niečo sa stalo. Mohla byť vyslabnutá, stará alebo slepá. Pinčíslo by sa s ňou pohral ako s handričkou a nakoniec by ju zadrhol. Tak som ho radšej predbehla a zobrala som veveričku na ruky. Bola ľahučká, ako zo šúpolia. Mala hlavu ako orech potiahnutý kožušinkou a chudobný chrbát s vyčnievajúciu chrbticou. Strašne ma nutkalo vziať si ju domov. Veverička sa najprv prikrčila, zmenšila sa, ako keby z nej vyfučal vzduch, z ničoho nič sa otočila a ostro ma uhryzla do ruky. Ale úplne zúrivo, zo všetkých síl. Pustila som ju na zem. Najprv to uhryznutie iba zaštípalo, ani mi netiekla krv. Chcela som do tej malej kurvy kopnúť, ale odskackala za strom. Na ruke sa mi tvorila krvavá korunka. Z každej dierky, ktorú mi veverička vyhrýzla do kože, sa vytlačila jedna rubínová kvapka. Keť som pohla rukou, tak sa zliali. Zdravou rukou som pripla Pinčíslovi obojok a zapálila som si cigaretu. „Veť to nič nie je,“ povedala som sama pre seba. Neznelo to veľmi presvedčivo. Mám anténu, ktorá mi hlási, keť je prúser. Problém je v tom, že to nechcem uznať. Hovorila som si, že to určite nič nie je, ale pre istotu som cestou späť zdola zazvonila Petre. Možno majú niečo na dezinfekciu. Aspoň slivovicu. Domov som ísť nechcela, mama by z toho uhryznutia spravila tragédiu. Alebo aspoň jej znamenie. Moja mama vo všetkom vidí znamenie niečoho strašného, tragického, smrteľného. Celý život čaká to najhoršie, a málokedy je sklamaná. Možno aj kvôli nej som nechala Pinčísla u Petry a išli sme na zdravotné stredisko. Náš obvodný lekár je starší pán, bývalý vojak. Doktor Neptal, večný Čech. Hovorí vlastným jazykom – českoslovenštinou. Z diaľky vyzerá ako vyschnutý strom. Zblízka ako morská špongia. A celkovo ako sympatická smrť na dovolenke. Chlastával prvú ligu. Aj teraz ho občas nájdu v priekope, ale potom má pol roka ramadan. Ukázala som mu ruku, porozprávala som mu čo a ako. Doktor kýval hlavou, neviem, prečo lekári vždy kývajú hlavou, či si tak prehojdávajú myšlienky alebo iba získavajú čas. Vystrčil pery, stiahol k nim vrásky z celého ksichtu a povedal: „Milá zlatá, musíme vás zaočkovat. Ta veverka bola na devadesátdevět procent besná.“ Prásk. Predstavovala som si, ako mám penu okolo úst, behám po centre Brezna a hryziem ľudí. Nie, budem sedieť pri strome ako keby nič, a až keť si ma niekto vezme na ruky a bude chcieť pohladkať, až potom hryznem. Doktor Neptal mi ranky vydezinfikoval, pichol mi injekciu a zalepil mi ruku aj zadok leukoplastom. Sú iba dva druhy leukoplastu, jeden, čo nedrží, a druhý, ktorý sa potom nedá odtrhnúť. Toto bol našťastie ten prvý. Ranky sa mi do druhého dňa trošku zapálili a spravili sa na nich chrastičky. Také, čo je radosť strhávať. Preto mi po zahojení zostali biele bodky. V pohode. Petra večer v krčme vykecala, ako som zachraňovala veveričku. Na sídlisku je zo všetkého hneť legenda. Odvtedy ma volajú Veverka, alebo iba Wewe. Dvojité w si píšem do denníku sama. Sledujte rozdiel: veverka a wewerka. Dvojité w je ako rozkvitnutý kvet medzi písmenami. Neviem prečo, ale v hlave sa mi zapísalo, že tá veverička mi chcela dobre, a odvtedy ju mám vo svojej tajnej armáde ochrancov. To sú svetelné bytosti, ktoré na seba zobrali podobu plyšového medvedíka, marcipánového prasiatka alebo holuba. Volala som ho Emil, sedával u babky na streche, mal oči červené ako gorále a na hrudi lesklú modrú vestičku. Robil, čo mohol, ale bol už trošku popletený. Raz som neskoro na jeseň hrabala u babky za domom lístie. Nemám žiadnu kondičku, pajšle v hajzli, od toho, že strašne veľa fajčím. Pohrabala som polovičku záhrady a takmer mi odpadol chrbát. V noci som sa pomodlila k holubovi Emilovi, aby do rána to lístie zmizlo. No a ráno bolo nasnežené po kolená. Holub robil, čo mohol. Teraz sa modlím k veveričke. Čo od nej chcemť