Titul Levoča z edície Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, ktorý vydalo Vydavateľstvo SLOVART v spolupráci s Pamiatkovým úradom SR, získal tento mesiac hneď dve ocenenia. Časopis Pamiatky a múzea knihu ocenil ako najlepšiu publikáciu v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva a získala aj Prémiu za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2016, ktorú udeľuje Sekcia pre vedeckú a odbornú literatúru Literárneho fondu.
Literárny fond ocenil v rovnakej kategórii aj knihu Jozefa Tancera Rozviazané jazyky – Ako sme hovorili v starej Bratislave.
Slávnostné odovzdávanie Cien a prémií za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2016, ktoré každoročne udeľuje Literárny fond, sa uskutočnilo dňa 21.9.2017 v Zichyho paláci v Bratislave.
Srdečne gratulujeme všetkým oceneným!
O publikáciách
Levoča. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku je 3. diel z edície mapujúcej hnuteľné a nehnuteľné pamiatky na území Slovenska, ktorú pripravuje Pamiatkový úrad SR v spolupráci s Vydavateľstvom SLOVART. Zostavovateľky Norma Urbanová, Barbora Kosová a Ľubica Szerdová-Veľasová tu predstavujú výsledky svojej dlhodobej dokumentačnej a výskumnej práce o Levoči, zapísanej do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Okrem informácií o pamiatkach kniha poskytuje prehľad historických a kultúrnych súvislostí, ktoré formovali výtvarné umenie, remeslá aj architektúru, urbanistický a stavebný vývoj pamiatkovej rezervácie Levoča a celého sídla vrátane mestských častí. Súčasťou celofarebnej publikácie sú dobové i súčasné fotografie, mapy, nákresy pôdorysov a návrhy stavieb, ktoré približujú premeny a hodnoty dnešného pamiatkového fondu. Kniha je určená odborníkom i laikom so záujmom o kultúrne dedičstvo.
Kniha Rozviazané jazyky prináša spomínanie obyvateľov medzivojnovej Bratislavy na jazykové prostredie, v ktorom vyrastali. Dvadsať rozhovorov s Bratislavčanmi predstavuje prierez pestrým jazykovým, etnickým a náboženským prostredím mesta. Nemci, Maďari, Slováci, Židia alebo jednoducho starí Prešporáci či Bratislavčania, ročníky narodenia od roku 1916 do roku 1930, približujú množstvo konkrétnych každodenných situácií, v ktorých sa vytvárali priaznivé podmienky na rozvíjanie jazykových znalostí alebo naopak situácie, v ktorých sa jasne uprednostňoval jeden jazyk pred ostatnými. Ich spomienky ukazujú, že tzv. typická bratislavská viacjazyčnosť vôbec nebola taká samozrejmá, ako si dnes myslíme. A naopak: tá existujúca viacjazyčnosť mala omnoho viac podôb, než je známe.
Rozhovory sú doplnené o autentické historické pramene - rodinné fotografie, osobné dokumenty, denníkové záznamy atď. Rozprávanie o jazykoch tak predstavuje špecifický pohľad na dejiny každodennej komunikácie a kultúry typicky stredoeurópskeho mesta.
