Píšem tento text pre svojich priateľov, vydavateľov, prekladateľov a čitateľov v iných krajinách. Píše sa mi to ťažko – chcelo by to jasnosť mysle a vychladnuté city, no moje emócie teraz priam horia. Ešte ťažšie je pochopiť niečo, čo sa deje v Rusku a na Ukrajine. No mlčať je teraz neprípustné. Skúsim povedať aspoň niečo.
Štrnásť rokov môjho života – celé detstvo a mladosť – prešlo v Sovietskom zväze. V tom čase komunistická ideológia už mlela z posledného. My pionieri sme jej verili, no akosi slabo, nie vážne. No to, čomu sme verili naozaj – bol mier. Propagandistický stroj, naštartovaný na úsvite sovietskej doby, pracoval spoľahlivo, no už neprodukoval ani tak komunistickú rétoriku, ako pacifistickú. „ZSSR – záštita mieru“, „Svetu mier!“ – tieto heslá viseli na stenách každej škôlky a každej školy. Hodina mieru bola v každom školskom roku a v každej triede prvou hodinou. Piesne a básne o mieri boli v programe každého pionierskeho podujatia (a boli ich u nás neúrekom). Holubice mieru zdobili každú triedu, každú nástenku a každý školský zošit. Verili sme v tie holubice tak úprimne, ako to vedia len deti. Viera v mier bola neoddeliteľnou súčasťou sovietskeho detstva a teda aj identity každého z nás. Tá viera sa zdala byť neochvejnou – na celé stáročia pred nami.
A ešte som chápala: vojna je taká strašná, že tí, čo ju spoznali, mlčia. Môj starý otec bojoval štyri roky v druhej svetovej, no o fronte nehovoril ani slovo: chránil deti a vnukov mlčaním.
Dnes ruské tanky idú po cudzej krajine. Nie som schopná tomu uveriť. Môj vnútorný nesúhlas s tým je taký hlboký, že sa mi chce zavýjať. Ťažko nájsť slová, všetky sú prislabé. Cítim nekonečnú ťažobu, hnev, strach, bezmocnosť, To, čo sa stalo 24. februára 2022, ma zašliaplo do zeme. Môj svet sa neprevrhol – on sa jednoducho rozbil. Nechápem, prečo mi môj privyknutý pacifizmus nepomohol.
Píšem za seba, no všetci moji známi a priatelia cítia to isté. V mojom blízkom i vzdialenejšom okolí nie je nik, kto by podporoval túto vojnu. Sociálne siete sú plné hnevu a prosieb, výziev a žiadostí zastaviť vojenské činy.
Nastal čas jednoduchých právd, ich nekonečného opakovania. „Nie vojne!“, „Svetu mier!“ „Ľudský život je najvyššia hodnota!“ Budeme ich opakovať, kým sa toto mračno nerozptýli. Budeme utvrdzovať banalitu dobra, aby sme neskôr nemuseli zápasiť s banalitou zla.
Guzeľ Jachina, 25. február 2022
