Nathan, Rywka, šesť detí, pes a mačka – rodina akých v medzivojnovom Poľsku žije mnoho. Tlačia sa v malom byte a nebyť strýka Bena v Amerike, ktorý im pravidelne posiela peniaze, skončili by na ulici. Každý z nich má v knihe svoj vlastný hlas, vlastné túžby, sklamania i vlastný humor. Každý z nich je hrdinom svojho vlastného príbehu. Z ich individuálnych drám, lások a snov autor postupne vytvára mozaiku života v medzivojnovom období – mozaiku krehkú a melancholickú, no zároveň predchnutú jemným humorom a vierou v ľudské dobro. Keďže čitatelia striedavo hľadia na svet očami jednotlivých Stramerovcov, rozprávanie v sebe spája intimitu osobného rozprávania s rozmachom rodinnej ságy.
Halič bola v medzivojnovom období priesečníkom kultúr, národov a vierovyznaní. Aby sa autor dokázal pri písaní naladiť na špecifiká tohto časopriestoru, strávil dva roky v archívoch a knižniciach, cestoval do Tarnowa, Krakova, Ľvova a Paríža. A hoci sa nakoniec trochu odklonil od pôvodného zámeru napísať historický román a viac sa sústredil na vykreslenie rodinnej a vzťahovej dynamiky, text funguje i ako sugestívne svedectvo doby.
Román Stramer je autorovým piatym prozaickým dielom. Kniha bola navrhnutá do výberu na cenu Niké a medzinárodnú literárnu cenu Angelus. Łoziński za ňu získal ocenenie Kniha roka. Román bol preložený do viacerých európskych jazykov, v slovenčine vychádza v Edícii MM v majstrovskom preklade Karola Chmela.
O autorovi
Mikołaj Łoziński (1980) vyštudoval sociológiu na Sorbonne, vystriedal rôzne zamestnania, pracoval ako fotograf, maliar izieb, asistent nevidomej psychoterapeutky, tlmočník vo francúzsko-nemeckej televízii či scenárista. Za debutový román Reisefieber (2007) dostal prestížnu Cenu Kościelskych, kniha neskôr vyšla vo viacerých európskych jazykoch.
O prekladateľovi
Karol Chmel (1953) je básnik a prekladateľ. Od roku 1989 pracoval ako knižný redaktor. Prekladá z poľštiny, srbčiny, chorvátčiny aj slovinčiny, poéziu, beletriu i eseje, preložil vyše 200 kníh, mnohé jeho preklady vyšli aj časopisecky. Je držiteľom viacerých domácich aj zahraničných literárnych ocenení vrátane Vyznamenania prezidenta Poľskej republiky či ceny srbského PEN klubu.
Úryvok z knihy:
Ako to robil, že všetkých poznal a toľko o nich vedel? Salek sa obdivne zahľadel na brata.
Aj on však dokázal Rudkovi zaimponovať.
Rýchlo si získal popularitu na gymnáziu, hneď v prvej triede, keď počas prestávky pri pohľade na katolíckeho kňaza Wątorka a Izaaka Bleiweissa, učiteľa Mojžišovho vyznania, ako sa prechádzajú spoločne po nerovnom dvore, spolužiakom predhodil komentár:
– Aha, Starý zákon ruka v ruke s Novým.
Niektorí síce tvrdili, že to vymyslel niekto z vyšších tried, ale Rudek im neveril. Nespochybniteľným svedkom Salkovho prvenstva bol predsa ich spolužiak, žiak toho istého gymnázia, Romek Brandstaetter. O chvíľu sa žartík rozšíril po celom rozbujdošenom dvore, prenikol do tehlovej školskej budovy.
– Počujete to, pán profesor? – spýtal sa napokon Wątorek.
A Bleiweiss odpovedal:
– Prečo by som to nemal počuť, pán prelát?
V škole o nich kolovali kadejaké klebety. Napríklad sa šepkalo, že radi chodia per pazuch, lebo ani jeden nemá ženu.
Salek nepočúval a ani si na hodinách Mojžišovej vierouky nerobil poznámky. Riešil domáce úlohy z matematiky, písal slohy z poľštiny, pripravoval sa na korepetície, ktoré dával po škole. A keď skončil, pozoroval ľudí, ktorí išli okolo po ulici. Rozmýšľal o tom, že tiež pôjde tadiaľto po vyučovaní a tí, čo ho vtedy uvidia cez okno, jednoducho zbadajú chlapca, ako kráča po ulici. Nebolo na tom nič nezvyčajné alebo mimoriadne a sám nevedel, prečo sa tak často vracia k predstave, že o chvíľu bude pre iných tým, kým sú teraz oni preňho. Pozeral sa aj na smetný kôš pri križovatke na druhej strane ulice. Rátal, koľko osôb sa tam medzi jedným a druhým zvonením nakloní a vsunie do koša ruku.
Teraz to bola už štvrtá – aj keď od zvonenia neprešla ani štvrťhodinka –, stará žena odhŕňala odpadky, podistým hľadala zvyšky jedla. Pred ňou to bol chlapec, nanajvýš v jeho veku, ktorý rýchlym pohybom zhrnul do vrecka plášťa poskrúcané ohorky. Do smetníka prilietali aj havrany a tie nielenže robili najväčší rámus a neporiadok, ale aj kazili povesť ostatným, lebo vyhadzovali smeti na chodník. Tie však Salek nebol schopný zrátať.
Hebrejská abeceda mu teraz pripadala smutná, pochmúrna. Spájal si ju s najbiednejšou časťou Tarnova, so starou židovskou štvrťou. Písmená ovísali nadol ako pejsy, brady a pridlhé, naspodku večne zablatené čierne kabáty obyvateľov Grabówky.
