Od zlomeného srdca k toxickej maskulinite. Barbara Zmušková píše o zraniteľnosti mužského ega

Román mladej slovenskej autorky Barbary Zmuškovej Tmavomodrí chlapci prináša príbeh o kríze mužskej identity a polarizácii spoločnosti. Témy, ktoré poznáme zo sociálnych sietí a verejných diskusií však prenáša do oveľa intímnejšieho priestoru: medzi priateľov.

Linda je ľudskoprávna aktivistka, Maťo literárny snob a Branisko nedoštudovaný bohém. Kedysi tvorili nerozlučnú štvoricu s Dávidom. Potom sa však Linda s Dávidom rozišla a on to nezvládol. Zvyšnú partiu „ghostol“, napísal knihu Mužská biblia a postupne sa z neho stal jeden z najznámejších bojovníkov proti feminizmu v krajine. Navyše teraz prichádza s novou knihou Bratská biblia, v ktorej sa chystá verejne prepierať aj vzťahy s niekdajšími kamarátmi.

Hoci ani pre jedného z nich nie je jednoduché priznať si to, Dávid kamarátom chýba. Spomienky na spoločné roky zostali a spolu s nimi aj otázka, či sa dá nadviazať na vzťah s človekom, ktorý sa zmenil na niekoho, s kým už takmer v ničom nesúhlasíte.

Tmavomodrí chlapci sú románom o mužskom egu a zraniteľnosti, ale aj o priateľstve v dospelosti – o vzťahoch, ktoré nemajú jasné pravidlá ani jednoduché konce a o ktoré niekedy bojujeme napriek tomu, že už nevieme, či sa ešte dajú zachrániť. Ústrednú tému knihy vizuálne podčiarkuje výrazná obálka s obrazom výtvarníčky Jany Rumannovej Let Them Eat Cake, ktorý zobrazuje poslednú večeru.

V rozhovore s autorkou knihy Barbarou Zmuškovou sa dozviete:

• Prečo ju zaujala manosféra
• Čo podľa nej mladým mužom ponúka antifeministický obsah
• Kde leží hranica medzi pochopením a tolerovaním názorov, s ktorými zásadne nesúhlasíme

Otázky spojené s krízou mužskej identity dnes dokážu spoločnosť výrazne polarizovať. Prečo ste sa rozhodli pozrieť sa na ne práve cez osobné vzťahy a blízke priateľstvá?

Na manosfére ma vždy zaujímali práve tie osobné vzťahy okolo. Keď som sledovala mužských influencerov, predstavovala som si, akí sú v skutočnom živote. Čo hovoria na nedeľnom obede? Čo cítia, keď ich kritizujú v médiách? Čo si o tom myslia ich starí kamaráti?

Chcela som napísať knihu, ktorej kľúčový vzťah nebude romantický, ani rodinný, ale práve priateľský. Kamarátstva môžu trvať dekády, môžu to byť ľudia, ktorí nás videli vyrastať. Keď ale nastane problém, nevieme ako a či vôbec ho riešiť. Nemáme veľa predlôh, ktoré by priateľstvám prisudzovali dôležitosť.

Jedna z postáv knihy – Dávid sa po rozchode postupne stane známym bojovníkom proti feminizmu. Čo vás na tomto type mužskej radikalizácie zaujímalo?

V mnohých prípadoch sa viem stotožniť s tým, čo hovoria. Spoločnosť je neférová, snahu neodmeňuje úspechom a ľudí vystavuje paradoxným až nesplniteľným očakávaniam. Bojovníci proti feminizmu sa sústredia na ten kúsok relatívnej prevahy nad ženami, ktorý za posledných 20 rokov stratili. To im s ale tou neférovosťou v podhubí nepomôže. Preto som sa snažila v knihe ukázať, že tieto problémy môžeme vnímať komplexne – to, ako je spoločnosť neférová k nám, ale aj ako my k tej neférovosti prispievame – a tak hľadať cestu dopredu.

Pôsobili ste ako novinárka, venovali ste sa aj ľudskoprávnym témam. Vychádzali ste pri písaní knihy viac z osobných skúseností, alebo z toho, s čím ste sa stretávali profesionálne?

Keď som napríklad riešila tému zastúpenia žien v politike, začala som si všímať, ako smiešne je, keď miestnosť alebo pódium zaplnia tmavomodré obleky. Predstavte si, ako ťažké by bolo skoordinovať čo i len troch ľudí, aby prišli v červenom tričku. Ale s tmavomodrými oblekmi sa vám to stane prakticky automaticky. Najviac, ak sa nesnažíte. Zosmiešňovanie tmavomodrých oblekov teda beriem ako aktivistickú činnosť. 

Manosféra a antifeministický obsah majú dnes na internete silné publikum. Čo podľa vás mladým mužom ponúkajú, že v nich dokážu tak silno rezonovať?

Podľa mňa ide najmä o ten pocit kontroly – že keď si kúpia predražené výživové doplnky, budú pravidelne chodiť do posilky a investujú do tých správnych kryptomien, tak dosiahnu akýsi moment mužskej spásy. Je to jednoznačná cesta, jediný smer je nahor, a utrpenie iných je žiadúce. Ak chcete byť víťaz, potrebujete niekoho poraziť. Frustruje ma na tom, že nevidia celé tie desaťročia kultúry a práce mužov pred nimi, ktorí sa im snažili všemožne odkázať, že na tom vrchole to nie je také terno.

Kde je podľa vás hranica medzi snahou pochopiť človeka a tolerovaním názorov, s ktorými zásadne nesúhlasíme?

Tú hranicu podľa mňa vždy hľadáme prípad od prípadu. Svojej mame by napríklad veľa ľudí tolerovalo horšie názory ako vzdialenému známemu. Keď je pre nás niekto dôležitý, a to môže byť rovnako dobre člen rodiny alebo kamarát, je podľa mňa legitímne do istej miery tieto referendá nespájať. Tiež si ale myslím, že niektoré názory v človeku neobjavia bez ujmy na empatii a vyhodnocovacích schopnostiach, čo sa zákonite prejaví aj v osobných vzťahoch. Preto je podľa mňa dôležité pred tým aspoň nezatvárať oči. 

O autorke

Barbara Zmušková (1996) pochádza zo Šale a žije v Bratislave. Jej debutová kniha Život v Kocke  (2023) získala prémiu Ceny Ivana Kraska. Pôsobí ako editorka, o ľudskoprávnych a zahraničných témach písala pre EURACTIV Slovensko, Denník N a Voxpot. Voľný čas trávi za šijacím strojom a s priateľom vychovávajú už tri mačacie dcéry: Sóju, Kimči a Matchu.