Ostblok, s podtitulom Román z horšej spoločnosti, je mementom čias, na ktoré nespomíname s nostalgiou a v istých situáciách sa dokonca môže zdať, že cestujeme v čase do minulosti...
Ctihodný podnikateľ Feri Poláček má perfektne udržateľný biznisplán – zabávať sa, nevraždiť, voľným štýlom plávať medzi bezkrkými gangstermi aj bielymi goliermi. Skúsil toho veľa. Súkromníčenie v štátnom podniku, veksel decentných aj ohromných rozmerov, ruličkovanie, fakturantstvo, podnikanie bez bločkov či vratky dph, ktoré zaplatili v republičke takmer všetko. Feriho cesta hore – a dolu – je hodnoverným svedectvom masívnej spoločenskej a ekonomickej transformácie štátov bývalého východného bloku, ale aj univerzálne nemennej ľudskej baživosti.
Krst knihy sa uskutoční v utorok 4. júna o 18.00 v kníhkupectve Panta Rhei Aupark v Bratislave. Moderátorom večera bude Michal Havran a knihu do života uvedie Jozef Vajda. Srdečne Vás pozývame.
O autorovi:
Richard Rychtarech (1977) sa narodil v Bánovciach nad Bebravou a vyštudoval masmediálnu komunikáciu. Je prirodzene zvedavý a rád číta. Vyskúšal už viacero rôznych povolaní – pracoval v poisťovni, na biofarme vo Švajčiarsku, v záhradníckej firme vo Viedni aj ako redaktor v časopise. Chodieva z Bratislavy pracovať a písať do cisterciánskeho kláštora v Dolnom Rakúsku. Doteraz mu vyšli štyri romány: Tvoja nočná mora, sLOVEnky, Na smrť pekná a Tenká hranica. Všetko, čo zarobí, míňa na cestovanie, dobré jedlo, kultúru, hudbu a knihy. Má rád tvorbu mladých slovenských výtvarníkov a „chalanské hračky“ – auto, foťák, bicykle, soundsystém. Rád poznáva nové miesta na bicykli, pláva, lyžuje, splavuje rieky a štverá sa po kopcoch. Je ženatý. Viac informácií o autorovi nájdete na webe rychtarech.com.
Ukážka z knihy Ostblok:
„Vstával som pred štvrtou. O piatej som už vo vlhkej a tmavej pivnici škrabal zeleninu, zemiaky, umýval a čistil mäso. Depka ako sviňa. Nad vodou ma držal testosterón, návaly ktorého mi spôsobovalo už samotné pomyslenie na Marianu. Sestričku z rádiológie. Stretol som ju, keď vychádzala zo samoobsluhy. Takmer sme do seba vrazili. Jednou rukou ťahala vzpierajúce sa asi štvorročné dievčatko a v druhej mala ťažkú tašku.
„Dobrý deň,“ vyliezlo zo mňa, opäť zasiahnutého tou jej úžasnou vôňou.
„Ahoj, športovec. Ako ruka? Už v poriadku?“
„Jasné! Už som aj zabudol, že bola zlomená.“
„Tak to je fajn.“ Vykročila ďalej.
„Pomôžem vám s tou taškou.“
„Si zlatý. Ďakujem. Hanka, prestaň sa vzpierať, lebo ti dám po zadku. Nemôžem ti kúpiť všetko, čo si zmyslíš!“
Mlčky sme kráčali niekoľko sto metrov k činžiaku. Pred vchodom náhle zastavila a pozrela sa mi do očí.
„Ako sa vlastne voláš?“
„Fero.“
„Si milý a galantný chlapec, Ferko. Ja som Mariana. Poď hore na kávu a koláč, ak máš čas. Zaslúžiš si za pomoc.“
Byt mala snáď ešte krajší ako my. Fínska kožená sedačka, televízor JVC, video, hi-fi veža Philips. Spravila kávu a doniesla punčový zákusok. Popritom sme sa zhovárali. Ja som sa posťažoval, ako ma za trest strčili do Charitasu. Mariana mi rozprávala o svojich trápeniach. Jej manžel sa protekčne dostal na montáže do Kuvajtu. Peňazí majú ako pliev, ale čo z toho, keď je celý rok sama doma. Muž sa vracia len na Vianoce. Jej dcérka začala byť unavená a mrzutá, tak ju išla uložiť do vedľajšej izby. Keď sa vrátila, spýtala sa, či si nedám voľačo ostrejšie. Pokrčil som neurčito plecami. V tých časoch som ešte nepil. Nechutilo mi to.“
