Po tom, čo Zita prvýkrát zahliadne sochu Zvestovania na priečelí remešskej katedrály, vstúpi jej potichu do života kvalita, bez ktorej sa neobíde. Jej príbeh sa začne prelínať s osudmi Stely, fiktívnej stredovekej svätice, ktorá neváhala zostúpiť do priepasti vlastného srdca, aby tam zabudla na všetky presvedčenia. Aby Zita dokázala odpustiť a zmieriť sa so životom, musí sa s touto sväticou-chimérou nevyhnutne stretnúť.
Rozpliesť vlásočnice vlastného života nie je jednoduché, no čím bližšie je Zita k smrti, tým je to pre ňu naliehavejšie.
Príbeh z prítomnosti popretkávaný historickými kapitolami odohrávajúcimi sa v stredoveku dopĺňajú Zitine spomienky na mladosť. Rozprávanie spletené z týchto troch línií nachádza vyústenie v jednom okamihu. V akom? No predsa v tom poslednom.
Knihu Posledné veci budeme uvádzať do života počas besedy v bratislavskom Artfore na Kozej 20. 5. 2025 o 18.00. Úlohy moderátorky sa zhostí Ivana Zacharová. Srdečne vás pozývame.
O autorke
Slavka Liptáková vyštudovala na VŠMU odbor Filmová scenáristika a dramaturgia, kde ukončila aj doktorandské štúdium. Popri riadnom štúdiu navštevovala neformálne vzdelávanie v Society for Higher Learning, kde sa zaoberala interpretáciou literárnych diel. Je autorkou scenárov k trom celovečerným hraným filmom Zostane to medzi nami (2003), Malé oslavy (2008) a Ženy môjho muža (2009). Za posledný z nich získala cenu Tibora Vichtu. Spolupracovala na niekoľkých televíznych seriáloch. Vydala dve knihy pre deti: Chlapec bez mena (2007) a Dierožrút (2012), jednu knihu pre mládež: Nová oktáva (2020) a román Krajina matiek, ktorý bol zaradený do desiatky Anasoft litera 2023. Autorsky pripravila viacero rozhlasových hier, vzdelávacích a diskusných rozhlasových cyklov. Je zakladateľkou občianskeho združenia Stodola Lišov. V súčasnosti sa venuje umeleckému vzdelávaniu a autorskej tvorbe.
Ukážka z knihy:
Telefonát s Natáliou bol plný inotajov a nedorozumení. Najskôr musela neteri vysvetliť, prečo nepríde, keď už raz boli dohodnuté a všetci sa na ňu tešia. Zita sa ju snažila šetriť, preto zdvorilo okolkovala – v posledných dňoch nebola práve v kondícii, v jej veku už je každá cesta riziko, má také otravné malé rutiny, bezktorých sa neobíde… Natália pohotovo argumentovala a každú Zitinu námietku razom zmietla zo stola. Napokon musela Zita s pravdou von.
„Počúvaj ma, Nati, ide to so mnou z kopca. Začína mi švitoriť a neviem ti zaručiť, že mi nerupne v bedni práve u vás. To by teda bola návšteva! Vieš si predstaviť, ako sa tam motám po Bruggách a nemám ani šajnu, kde som? Pochybujem, že by niečo také poisťovňa vôbec preplatila. Ver mi, toto zažiť nepotrebuješ. Ani deti to nepotrebujú, takže si daj povedať a nechaj to tak.“
Až teraz Natália stíchla a príval jej slovenčiny s počuteľným
prízvukom ustal. Zita sa zhlboka nadýchla a pokračovala.
„A to je tiež dôvod, prečo potrebujem, aby si prišla sem a pomohla
mi usporiadať zopár vecí.“
„Akých vecí?“ vyhŕkla Natália prirýchlo.
No akých? Posledných, pomyslela si Zita, ale nepovedala nič.
