Cesta

Tej noci sa zobudil v lese, do tmy a chladu, vystrel ruku a dotkol sa dieťaťa, ktoré mu spalo pri boku. Noci čierne ako tá najčernejšia temnota a každý deň sivší ako ten, čo uplynul. Celý svet sa nenávratne zahmlil ako po nápore neľútostného očného zákalu. Ruka sa mu dvihla a znova klesla s ďalším vzácnym nádychom. Stiahol zo seba plastovú celtovinu a postavil sa zakrútený do páchnucich šiat a prikrývok. Zahľadel sa na východ, či neuvidí svetlo, no nijaké sa neukázalo. Vo sne, z ktorého sa práve zobudil, putoval jaskyňou a dieťa ho viedlo za ruku. Svetlo sa hralo na mokrých kamenných stenách. Šli ako pútnici z nejakej legendy, prehltnutí a stratení vo vnútornostiach žulovej príšery. V kameni sa otvárala hlboká puklina a voda v nej kvapkala a spievala. V tichu bez prestania odrátavala zemi jej minúty, hodiny, dni a roky, až kým sa počítanie neskončilo vo veľkej kamennej sieni so starým, čiernym jazerom. Pri druhom brehu zdvihlo akési stvorenie kvapkajúcu papuľu zo žulového jazera a civelo do svetla s očami mŕtvolne bielymi a slepými ako pavúčie vajíčka. Tesne nad hladinou pohodilo hlavou, akoby chcelo oňuchať, čo nemohlo obsiahnuť zrakom. Prikrčené, bledé, nahé a priesvitné, s alabastrovými kosťami rozhodenými v úzadí medzi tieňmi skalísk. Jeho útroby, jeho srdce. Mozog pulzujúci v matnom sklenom zvone. Pohodilo hlavou zboka na bok. Potom hlboko zastonalo, obrátilo sa, zatackalo a nehlučne skočilo do tmy.

S prvým sivým svetlom vstal a chlapca nechal spať. Vyšiel na cestu, čupol si a začal skúmať krajinu smerom na juh. Pustá, tichá, bezbožná. Odhadoval, že môže byť október, ale nebol si istý. Už roky nemal kalendár. Mierili na juh. Ďalšiu zimu by tu neprežili.

Keď sa už ako-tak rozvidnelo, vytiahol ďalekohľad a prezeral si údolie pod sebou. Všetko sa strácalo v prítmí. Po asfalte sa v ledabolých víroch krútil popolček. Skúmal, čo sa dalo rozoznať. Úseky cesty medzi odumretými stromami pod ich táborom. Hľadal čokoľvek, čo by malo farbu. Hocijaký pohyb. Nejaký stĺpček dymu. Spustil ďalekohľad, stiahol si bavlnené rúško z tváre, opakom zápästia si utrel nos a opäť sa pustil prehľadávať územie pred sebou. Potom už len sedel s ďalekohľadom v rukách a sledoval, ako nad krajinou tuhne popolavé svetlo. Vedel len toľko, že toto dieťa je jeho zárukou. Povedal: Ak ono nie je Božím slovom, potom Boh nikdy neprehovoril.

Keď sa vrátil, chlapec ešte spal. Stiahol z neho modrú plastovú celtu, poskladal ju a odniesol do nákupného vozíka. Naspäť prichádzal s taniermi, igelitovou taškou s kukuričnými plackami a sirupom vo fľaši z umelej hmoty. Rozprestrel na zemi malú celtu, ktorú používali ako stôl, a všetko na ňu poukladal. Z opaska vybral pištoľ, položil ju na obrus a potom už len hľadel na spiaceho chlapca. V noci mu stiahol z tváre rúško, ktoré sa teraz stratilo kdesi medzi prikrývkami. Pozoroval chlapca, ale jedným okom sledoval cestu za stromami. Nebolo to bezpečné miesto. Teraz za dňa ich mohli z cesty vidieť. Chlapec sa pod prikrývkami obrátil. Potom otvoril oči. Ahoj, tatuško, povedal.

Som tu pri tebe.

Ja viem.

O hodinu už boli na ceste. On tlačil vozík a obaja niesli ruksaky. Mali v nich najdôležitejšie veci. Pre prípad, že by museli utekať a nechať vozík tak. Na rúčke vozíka bolo pripevnené pochrómované zrkadlo z motorky, aby mohli sledovať cestu za sebou. Ruksak si posunul vyššie na plecia a rozhliadol sa po zničenej krajine. Cesta bola prázdna. Dole v malom údolí sa kľukatila pokojná sivá rieka. Nehybná a presná. Popri brehu záľaha neživého tŕstia. Všetko v poriadku? opýtal sa. Chlapec prikývol. Potom sa vydali po asfaltke a za kovového svitu sa šuchtali v popole, jeden pre druhého jediný na celom svete.

Prešli cez rieku po starom betónovom moste a o niekoľko kilometrov ďalej natrafili na benzínovú pumpu. Zastali na asfaltke a skúmali ju. Mali by sme tam ísť, povedal muž. Pozrieť sa dnu. Trávy, ktoré sa na nich cestou zachytili, padli teraz do prachu. Prešli po preborenom asfaltovom mostíku a uvideli nádrž na benzín. Po kryte ani stopy. Muž si ľahol, oprel sa o lakte a privoňal k rúrke, ale vôňa benzínu bola už len ako dávna spomienka, slabá a vyvetraná. Postavil sa a prebehol očami po budove. Pumpy a hadice ostali na svojich miestach a to sa mu zdalo čudné. Neporušené okná. Dvere k obslužnému pultu boli otvorené, vošiel dnu. Pri stene kovová skriňa na náradie. Prehľadal zásuvky, ale nenašiel nič, čo by mohli použiť. Dobré polcólové objímky. Kľúč s rohatkou. Postojačky si obzeral servis. Plechový sud plný odpadkov. Vošiel do kancelárie. Všade prach a popol. Chlapec zastal vo dverách. Kovový pult, pokladňa. Zopár starých príručiek o autách, napuchnutých a rozmočených. Linoleum samý fľak a záhyb od pretekajúcej strechy. Prešiel za pult a zastal. Potom zdvihol slúchadlo a vytočil číslo domu, čo kedysi dávno patril jeho otcovi. Chlapec ho pozoroval. Čo to robíš? spýtal sa.

Necelého pol kilometra po ceste sa zarazil a obzrel. Vôbec nerozmýšľame, povedal. Musíme sa vrátiť. Odtlačil vozík z cesty a preklopil, aby ho nebolo vidieť, nechali tam aj ruksaky a vydali sa k pumpe. Spoza obslužného pultu vyvliekol oceľový sud, prevrátil ho a vyhrabal z kopy všetky litrové fľaše oleja. Potom si sadli na zem, obracali zaradom fľaše hore dnom a začali zlievať usadený kal z vrchnáčikov do misy. Nakoniec sa im podarilo nazbierať takmer polliter motorového oleja. Zakrútil plastový vrchnák na fľaši, poutieral ju handrou a poťažkal v ruke. Olej do ich provizórnej lampky, svetlo na ich dlhé sivé večery. Aspoň mi prečítaš nejakú rozprávku, povedal chlapec. Však mi ju prečítaš, tatuško? Jasné, povedal. Teraz už môžem.

Na druhom brehu údolia rieky prechádzala cesta čiernym zhoreniskom. Zuhoľnatené kýpte kmeňov sa ťahali na všetky strany. Popol sa prelieval po ceste a prevísajúce ruky slepého drôtu, napnutého medzi sčernetými stĺpmi, skučali vo vetre tenučkým hláskom. Na čistine vypálený dom a za ním, kam len oko dovidelo, holé sivé lúky. V opustenom výkope na ceste červené bahno. Kúsok ďalej pri ceste stáli reklamné pútače na motely. Všetko, čo si kedysi ľudia chránili, vybledlo a vzalo skazu. Na vrchole kopca, vystavení chladnému náporu vetra, sa pokúšali chytiť dych. Pozrel na chlapca. Nič mi nie je, povedal chlapec. Muž mu položil ruku na plece a kývol hlavou smerom k otvorenej krajine pred nimi. Vybral ďalekohľad z vozíka, postavil sa na cestu a prezeral si planinu. Sivý obrys mesta sa vynáral v diaľke ako náčrt, ktorý niekto nakreslil uhlíkom nad pustatinou. Nikde nič. Ani stopy po dyme. Môžem sa pozrieť? ozval sa chlapec. Samozrejme, že môžeš. Chlapec sa oprel o vozík a zaostril. Vidíš niečo? opýtal sa muž. Nie. Zložil ďalekohľad. Prší. Uhm, povedal muž. Prší.

Vozík prikryli celtou, nechali ho v rokline a vybrali sa cestičkou do svahu pomedzi tmavé stĺpy stojacich stromov na miesto, kde sa črtal výčnelok skaly. Sadli si pod previs a sledovali, ako sa sivé pásy dažďa preháňajú po údolí. Bolo veľmi zima. Pritúlili sa k sebe a cez bundy si prehodili prikrývky. Po chvíli dážď ustal a pripomínal ho iba cupot kvapiek v lese.

Len čo sa rozjasnilo, zišli dolu k vozíku, stiahli z neho celtovinu a vzali si prikrývky a veci na noc. Vrátili sa hore na kopec a utáborili na suchej hline pod skalami. Muž si sadol za chlapca a objal ho, aby ho zahrial. Zababušení do prikrývok sledovali bezmennú tmu, ktorá sa ich chystala zahaliť. Sivý obrys mesta zmizol po príchode noci ako zjavenie a on zapálil lampičku a posunul ju ďalej do závetria. Potom vyšli na cestu, vzal chlapca za ruku a spolu sa vybrali až na vrchol kopca, kde sa cesta stáčala a odkiaľ mohli pozorovať temnejúcu krajinu na juhu. Stáli tam vo vetre, prikrývky obkrútené tesne okolo tela, hľadali nejaký náznak ohňa alebo lampy. Nič však nevideli. Lampička medzi skalami na úbočí vyzerala ako triesočka svetla a po chvíli sa k nej vrátili. Na rozloženie ohňa bolo všetko príliš mokré. Zjedli svoje biedne jedlo studené a ľahli si na rozprestreté prikrývky s lampičkou uprostred. Ešte predtým vybral chlapcovi knihu, ale chlapca už zmáhala únava. Môžeme nechať lampu svietiť, kým budem spať? opýtal sa. Samozrejme, že môžeme.

Zaspával veľmi dlho. O chvíľu sa obrátil a pozrel na muža. Na tvári mu v slabom svetle bolo vidieť čierne šmuhy od dažďa ako nejakému starému svetovému hercovi. Môžem sa na niečo opýtať? spýtal sa.

Pýtaj sa.

Umrieme?

Raz určite, ale nie tak skoro.

A stále ideme na juh.

Áno.

Takže nám bude teplo.

Áno.

Dobre.

Čo je dobre?

Nič. Len dobre.

Spi už.

Tak dobre.

Teraz už lampu zhasnem. Môžem?

Uhm.

A potom neskôr do tmy: Smiem ešte jednu otázku?

Jasné, pýtaj sa.

Čo by si robil, keby som zomrel?

Keby si zomrel, chcel by som tiež zomrieť.

Aby si mohol byť so mnou?

Aby som mohol byť s tebou.

Dobre.