Tej noci sa zobudil v lese, do
tmy a chladu, vystrel ruku a dotkol sa dieťaťa, ktoré mu spalo pri
boku. Noci čierne ako tá najčernejšia temnota a každý deň sivší ako ten,
čo uplynul. Celý svet sa nenávratne zahmlil ako po nápore neľútostného očného
zákalu. Ruka sa mu dvihla a znova klesla s ďalším vzácnym nádychom.
Stiahol zo seba plastovú celtovinu a postavil sa zakrútený do páchnucich šiat
a prikrývok. Zahľadel sa na východ, či neuvidí svetlo, no nijaké sa neukázalo.
Vo sne, z ktorého sa práve zobudil, putoval jaskyňou a dieťa ho viedlo za
ruku. Svetlo sa hralo na mokrých kamenných stenách. Šli ako pútnici
z nejakej legendy, prehltnutí a stratení vo vnútornostiach žulovej
príšery. V kameni sa otvárala hlboká puklina a voda v nej kvapkala
a spievala. V tichu bez prestania odrátavala zemi jej minúty,
hodiny, dni a roky, až kým sa počítanie neskončilo vo veľkej kamennej
sieni so starým, čiernym jazerom. Pri druhom brehu zdvihlo akési stvorenie
kvapkajúcu papuľu zo žulového jazera a civelo do svetla s očami
mŕtvolne bielymi a slepými ako pavúčie vajíčka. Tesne nad hladinou
pohodilo hlavou, akoby chcelo oňuchať, čo nemohlo obsiahnuť zrakom. Prikrčené,
bledé, nahé a priesvitné, s alabastrovými kosťami rozhodenými v úzadí
medzi tieňmi skalísk. Jeho útroby, jeho srdce. Mozog pulzujúci
v matnom sklenom zvone. Pohodilo hlavou zboka na bok. Potom hlboko
zastonalo, obrátilo sa, zatackalo a nehlučne skočilo do tmy.
S prvým sivým svetlom vstal
a chlapca nechal spať. Vyšiel na cestu, čupol si a začal skúmať
krajinu smerom na juh. Pustá, tichá, bezbožná. Odhadoval, že môže byť október,
ale nebol si istý. Už roky nemal kalendár. Mierili na juh. Ďalšiu zimu by tu
neprežili.
Keď sa už ako-tak rozvidnelo,
vytiahol ďalekohľad a prezeral si údolie pod sebou. Všetko sa strácalo
v prítmí. Po asfalte sa v ledabolých víroch krútil popolček. Skúmal,
čo sa dalo rozoznať. Úseky cesty medzi odumretými stromami pod ich táborom.
Hľadal čokoľvek, čo by malo farbu. Hocijaký pohyb. Nejaký stĺpček dymu. Spustil
ďalekohľad, stiahol si bavlnené rúško z tváre, opakom zápästia si
utrel nos a opäť sa pustil prehľadávať územie pred sebou. Potom už len
sedel s ďalekohľadom v rukách a sledoval, ako nad krajinou tuhne
popolavé svetlo. Vedel len toľko, že toto dieťa je jeho zárukou. Povedal: Ak
ono nie je Božím slovom, potom Boh nikdy neprehovoril.
Keď sa vrátil, chlapec ešte spal.
Stiahol z neho modrú plastovú celtu, poskladal ju a odniesol do
nákupného vozíka. Naspäť prichádzal s taniermi, igelitovou taškou s
kukuričnými plackami a sirupom vo fľaši z umelej hmoty. Rozprestrel
na zemi malú celtu, ktorú používali ako stôl, a všetko na ňu poukladal. Z
opaska vybral pištoľ, položil ju na obrus a potom už len hľadel na
spiaceho chlapca. V noci mu stiahol z tváre rúško, ktoré sa teraz
stratilo kdesi medzi prikrývkami. Pozoroval chlapca, ale jedným okom
sledoval cestu za stromami. Nebolo to bezpečné miesto. Teraz za dňa ich mohli
z cesty vidieť. Chlapec sa pod prikrývkami obrátil. Potom otvoril oči.
Ahoj, tatuško, povedal.
Som tu pri tebe.
Ja viem.
O hodinu už boli na ceste. On
tlačil vozík a obaja niesli ruksaky. Mali v nich najdôležitejšie
veci. Pre prípad, že by museli utekať a nechať vozík tak.
Na rúčke vozíka bolo pripevnené pochrómované zrkadlo z motorky, aby
mohli sledovať cestu za sebou. Ruksak si posunul vyššie na plecia
a rozhliadol sa po zničenej krajine. Cesta bola prázdna. Dole v malom
údolí sa kľukatila pokojná sivá rieka. Nehybná a presná. Popri brehu
záľaha neživého tŕstia. Všetko v poriadku? opýtal sa. Chlapec prikývol.
Potom sa vydali po asfaltke a za kovového svitu sa šuchtali v popole, jeden pre
druhého jediný na celom svete.
Prešli cez rieku po starom
betónovom moste a o niekoľko kilometrov ďalej natrafili na benzínovú
pumpu. Zastali na asfaltke a skúmali ju. Mali by sme tam ísť, povedal muž.
Pozrieť sa dnu. Trávy, ktoré sa na nich cestou zachytili, padli teraz do
prachu. Prešli po preborenom asfaltovom mostíku a uvideli nádrž na benzín.
Po kryte ani stopy. Muž si ľahol, oprel sa o lakte a privoňal k rúrke,
ale vôňa benzínu bola už len ako dávna spomienka, slabá a vyvetraná.
Postavil sa a prebehol očami po budove. Pumpy a hadice ostali na svojich
miestach a to sa mu zdalo čudné. Neporušené okná. Dvere k obslužnému
pultu boli otvorené, vošiel dnu. Pri stene kovová skriňa na náradie. Prehľadal
zásuvky, ale nenašiel nič, čo by mohli použiť. Dobré polcólové objímky. Kľúč
s rohatkou. Postojačky si obzeral servis. Plechový sud plný odpadkov.
Vošiel do kancelárie. Všade prach a popol. Chlapec zastal vo dverách.
Kovový pult, pokladňa. Zopár starých príručiek o autách, napuchnutých
a rozmočených. Linoleum samý fľak a záhyb od pretekajúcej strechy.
Prešiel za pult a zastal. Potom zdvihol slúchadlo a vytočil číslo
domu, čo kedysi dávno patril jeho otcovi. Chlapec ho pozoroval. Čo to robíš?
spýtal sa.
Necelého pol kilometra po ceste sa
zarazil a obzrel. Vôbec nerozmýšľame, povedal. Musíme sa vrátiť. Odtlačil
vozík z cesty a preklopil, aby ho nebolo vidieť, nechali tam aj
ruksaky a vydali sa k pumpe. Spoza obslužného pultu vyvliekol oceľový
sud, prevrátil ho a vyhrabal z kopy všetky litrové fľaše oleja. Potom si
sadli na zem, obracali zaradom fľaše hore dnom a začali zlievať usadený kal
z vrchnáčikov do misy. Nakoniec sa im podarilo nazbierať takmer polliter
motorového oleja. Zakrútil plastový vrchnák na fľaši, poutieral ju handrou
a poťažkal v ruke. Olej do ich provizórnej lampky, svetlo na ich dlhé
sivé večery. Aspoň mi prečítaš nejakú rozprávku, povedal chlapec. Však mi ju
prečítaš, tatuško? Jasné, povedal. Teraz už môžem.
Na druhom brehu údolia rieky
prechádzala cesta čiernym zhoreniskom. Zuhoľnatené kýpte kmeňov sa ťahali na
všetky strany. Popol sa prelieval po ceste a prevísajúce ruky slepého
drôtu, napnutého medzi sčernetými stĺpmi, skučali vo vetre tenučkým hláskom. Na
čistine vypálený dom a za ním, kam len oko dovidelo, holé sivé lúky. V
opustenom výkope na ceste červené bahno. Kúsok ďalej pri ceste stáli reklamné
pútače na motely. Všetko, čo si kedysi ľudia chránili, vybledlo a vzalo
skazu. Na vrchole kopca, vystavení chladnému náporu vetra, sa pokúšali
chytiť dych. Pozrel na chlapca. Nič mi nie je, povedal chlapec. Muž mu položil
ruku na plece a kývol hlavou smerom k otvorenej krajine pred nimi.
Vybral ďalekohľad z vozíka, postavil sa na cestu a prezeral si
planinu. Sivý obrys mesta sa vynáral v diaľke ako náčrt, ktorý niekto
nakreslil uhlíkom nad pustatinou. Nikde nič. Ani stopy po dyme. Môžem sa
pozrieť? ozval sa chlapec. Samozrejme, že môžeš. Chlapec sa oprel o vozík
a zaostril. Vidíš niečo? opýtal sa muž. Nie. Zložil ďalekohľad. Prší. Uhm,
povedal muž. Prší.
Vozík prikryli celtou, nechali ho
v rokline a vybrali sa cestičkou do svahu pomedzi tmavé stĺpy stojacich
stromov na miesto, kde sa črtal výčnelok skaly. Sadli si pod previs
a sledovali, ako sa sivé pásy dažďa preháňajú po údolí. Bolo veľmi zima.
Pritúlili sa k sebe a cez bundy si prehodili prikrývky. Po chvíli dážď
ustal a pripomínal ho iba cupot kvapiek v lese.
Len čo sa rozjasnilo, zišli dolu
k vozíku, stiahli z neho celtovinu a vzali si prikrývky a veci
na noc. Vrátili sa hore na kopec a utáborili na suchej hline pod skalami.
Muž si sadol za chlapca a objal ho, aby ho zahrial. Zababušení do
prikrývok sledovali bezmennú tmu, ktorá sa ich chystala zahaliť. Sivý obrys
mesta zmizol po príchode noci ako zjavenie a on zapálil lampičku
a posunul ju ďalej do závetria. Potom vyšli na cestu, vzal chlapca za ruku
a spolu sa vybrali až na vrchol kopca, kde sa cesta stáčala a odkiaľ mohli
pozorovať temnejúcu krajinu na juhu. Stáli tam vo vetre, prikrývky obkrútené
tesne okolo tela, hľadali nejaký náznak ohňa alebo lampy. Nič však nevideli.
Lampička medzi skalami na úbočí vyzerala ako triesočka svetla a po chvíli
sa k nej vrátili. Na rozloženie ohňa bolo všetko príliš mokré. Zjedli
svoje biedne jedlo studené a ľahli si na rozprestreté prikrývky
s lampičkou uprostred. Ešte predtým vybral chlapcovi knihu, ale chlapca už
zmáhala únava. Môžeme nechať lampu svietiť, kým budem spať? opýtal sa. Samozrejme,
že môžeme.
Zaspával veľmi dlho. O chvíľu
sa obrátil a pozrel na muža. Na tvári mu v slabom svetle bolo vidieť
čierne šmuhy od dažďa ako nejakému starému svetovému hercovi. Môžem sa na niečo
opýtať? spýtal sa.
Pýtaj sa.
Umrieme?
Raz určite, ale nie tak skoro.
A stále ideme na juh.
Áno.
Takže nám bude teplo.
Áno.
Dobre.
Čo je dobre?
Nič. Len dobre.
Spi už.
Tak dobre.
Teraz už lampu zhasnem. Môžem?
Uhm.
A potom neskôr do tmy: Smiem
ešte jednu otázku?
Jasné, pýtaj sa.
Čo by si robil, keby som zomrel?
Keby si zomrel, chcel by som tiež
zomrieť.
Aby si mohol byť so mnou?
Aby som mohol byť s tebou.
Dobre.