Čarodejnica z Florencie

Žiarivé jazero pod mestským palácom

Žiarivé jazero pod mestským palácom vyzeralo v posledných lúčoch zapadajúceho slnka ako more roztaveného zlata. Cestovateľ prechádzajúci tadiaľto pri západe slnka - tento cestovateľ, ktorý teraz prechádza tadiaľto, po brehu jazera - si mohol myslieť, že sa blíži k trónu panovníka, ktorý je taký bohatý, že si môže dovoliť časť svojho pokladu vysypať do obrovskej diery v zemi, aby v dušiach svojich hostí vzbudil úžas a bázeň. A hoci bolo zlaté jazero veľké, musela to byť len kvapka v mori oveľa väčšieho bohatstva - cestovateľ si ho ani nevedel predstaviť! Na brehu nestáli nijaké stráže; bol kráľ taký veľkodušný, že dovolil svojim poddaným, ba azda aj cudzincom a návštevníkom, akým bol cestovateľ, aby si z jazera plným priehrštím nabrali tekutého bohatstva? Bol by to vskutku vládca nad vládcov, ozajstný Kňaz Ján, ktorého stratené kráľovstvo piesní a rozprávok sa len tak hmýrilo najúžasnejšími divmi. Za mestskými múrmi sa možno nachádza (domýšľal si cestovateľ) prameň večnej mladosti - ba čo keď je tam aj bájna brána do pozemského raja? No potom slnko zapadlo za obzor a zlato zmizlo pod hladinou jazera. Až do úsvitu ho budú strážiť morské panny a hady. Dovtedy bude jediným pokladom a darom voda, ktorú vysmädnutý cestovateľ vďačne prijal.

Cudzinec sa viezol na voze ťahanom volom, no nesedel na drsných vankúšoch, ale stál vzpriamený ako boh a jednou rukou sa bezstarostne držal drevenej mrežovanej ohrady. Na dvojkolesovom voze ťahanom volom sa veru nešlo najlepšie, voz hrkotal a poskakoval v rytme zvieraťa a početných nerovností na ceste. Stojaci muž mohol poľahky spadnúť a zlomiť si väzy. Napriek tomu stál a vyzeral bezstarostne a spokojne. Pohonič ho už dávno prestal okrikovať a spočiatku ho pokladal za blázna - ak ho omrzel život, nuž čo, tu za ním nikto nebude plakať. Jeho pohŕdanie však veľmi rýchlo vystriedal zdráhavý obdiv. Ten chlap mohol byť naozaj blázon, dalo by sa dokonca povedať, že mal až bláznivo peknú tvár a aj poobliekaný bol ako blázon - plášť z farebných kožených kosoštvorcov, v takej horúčave! -, ale držal sa dokonale, to treba uznať. Vôl sa pomaly terigal ďalej, voz poskakoval po jamách a kameňoch, no chlap sa ani nezachvel, ba pôsobil priam elegantne. Elegantný blázon, pomyslel si pohonič, a možno to vôbec nie je blázon. Možno je to niekto, s kým treba rátať. Ak mal nejakú chybu, tak to bolo okázalé správanie človeka, ktorému nestačí byť sebou, ale musí sa predvádzať. Takto sa tu správa kadekto, pomyslel si pohonič, takže tento chlap možno ani nie je cudzinec. Keď spomenul, že je smädný, pohonič odrazu len vykročil k jazeru a priniesol mu vodu v nádobe z vydlabanej tekvice, ako keby to bolo nejaký aristokrat, ktorému je povinný slúžiť.

„Stojíš si tu ako kráľ a ja ťa obskakujem, len čo kývneš hlavou," zamračene povedal pohonič. „Ani neviem, prečo to robím. Kto ti dal právo rozkazovať mi? Kto vlastne si? Šľachtic nie si, to je jasné, inak by si sa neviezol v takomto voze. No vyzeráš ako svetaskúsený muž. Možno si dáky tulák." Muž sa zhlboka napil z vydlabanej tekvice. Z kútikov úst mu stekala voda a zachytila sa na oholenej brade. Napokon vrátil prázdnu tekvicu pohoničovi, spokojne si odfúkol a utrel si bradu. „Kto som?" povedal, akoby sa rozprával sám so sebou, no hovoril pohoničovým jazykom. „Som človek s tajomstvom určeným len pre cisárove uši." Teraz si už bol pohonič načistom: ten chlap je naozaj blázon. Nemusí sa k nemu správať úctivo. „Nechaj si svoje tajomstvo pre seba," povedal. „Tajomstvá sú pre deti a zvedov." Cudzinec vystúpil z voza pred karavanserailom, kde sa končili a začínali všetky cesty. Bol prekvapujúco vysoký a mal cestovnú tašku. „A tiež pre čarodejnice," povedal pohoničovi, „milencov a kráľov."

V karavanseraile vládol čulý ruch. Muži napájali a kŕmili kone, ťavy, voly, somáre a kozy, okolo pobehovali iné, neskrotené zvieratá: vrieskajúce opice a psy, ktoré mali ďaleko od domácich miláčikov. Škriekajúce papagáje lietali na oblohe ako zelený ohňostroj. Kováči a tesári mali plné ruky práce a v krámoch po celom obvode obrovského štvorca ľudia plánovali cesty a robili si zásoby potravín, sviečok, oleja, mydla a povrazov. Kuliovia v turbanoch, červených košeliach a bedrových rúškach bez oddychu pobehovali sem a ta s neuveriteľne veľkými batohmi na hlavách. Všade sa vykladal a nakladal tovar. Nocľah tu bol lacný; lôžka - drevené rámy s natiahnutými lanami, na ktorých boli matrace z ostrého konského vlásia - stáli v šíkoch na strechách prízemných budov okolo obrovského dvora s karavánami a človek mohol hľadieť do neba a cítiť sa ako boh. Ďalej smerom na západ bol rušný tábor cisárskych plukov, ktoré sa nedávno vrátili z vojny. Vojaci nesmeli vstupovať do priestorov paláca, ale museli ostať na úpätí kráľovského vrchu. S vojakmi bez roboty, ktorí sa nedávno vrátili z boja, sa muselo zaobchádzať opatrne. Cudzinec si spomenul na staroveký Rím. Cisár neveril nikomu okrem svojej pretoriánskej stráže. Pocestný vedel, že bude musieť pôsobiť vierohodným a presvedčivým dojmom, inak bude raz-dva po ňom.

Kúsok od karavanserailu ukazovala cestu k bráne paláca veža zdobená sloními klami. Všetky slony patrili cisárovi a veža posiata klami bola prejavom jeho moci. Pozor! vravela veža. Vstupuješ do ríše Slonieho kráľa, panovníka, ktorý má toľko hrubokožcov, že ich môže pozabíjať aj tisíce, len aby ma vyzdobil ich klami. Pocestný poznal v tejto ukážke moci rovnakú okázalú veľkoleposť, ktorá priam svietila na jeho vlastnom čele ako plameň alebo diablovo znamenie; no staviteľ veže premenil túto vlastnosť, ktorú pocestný často vnímal ako slabosť, na silu. Je moc jediným ospravedlnením extrovertného človeka? spýtal sa pocestný sám seba. Odpoveď nepoznal, no dúfal, že ďalším takým ospravedlnením by mohla byť krása, lebo krásny bezpochyby bol a vedel, že aj v kráse sa skrýva veľká moc.

Za vežou zo sloních klov bola hlboká studňa a nad ňou zložité drevené stroje, ktoré zásobovali vodou palác s mnohými kupolami na kopci. Bez vody nie sme nič, pomyslel si pocestný. Aj cisár sa raz-dva obráti na prach, ak nemá vodu. Skutočným vládcom je voda a my všetci sme jej otroci. Doma vo Florencii raz videl kúzelníka, ktorý dokázal odčarovať vodu. Naplnil džbán až po okraj vodou, zamrmlal zaklínadlo, prevrátil džbán, no nevyvalila sa z neho voda, ale záplava farebných hodvábnych šatiek. Bol to, pravdaže, trik a do večera tajomstvo z chlapíka vymámil a ukryl ho medzi svoje vlastné tajomstvá. Poznal mnohé tajomstvá, ale iba jedno bolo určené kráľovi.

Cesta k mestskému múru stúpala do kopca a čím bol vyššie, tým lepšie videl, aké veľké je mesto, do ktorého zavítal. Očividne to bolo jedno z najväčších miest na svete, marilo sa mu, že väčšie než Florencia, Benátky či Rím, väčšie než všetky mestá, ktoré v živote videl. Raz bol v Londýne, ale aj ten bol menší. Zdalo sa, že s ubúdajúcim svetlom pribúda mesta. Pri múre sa tiesnili osady, muezíni zvolávali z minaretov ľudí na modlitbu a v diaľke boli vidieť svetlá veľkých panstiev. V šere sa rozhoreli ohne ako varovanie. Z čiernej misy oblohy akoby na odpoveď zablikali hviezdy. Akoby nebo a zem boli vojská chystajúce sa na boj, pomyslel si. Akoby ich tábory ticho čakali v noci na vojnu, ktorá vypukne na úsvite. A v celom tomto bludisku domov a ulíc, vo všetkých tých palácoch a na pláňach za nimi nebolo jediného človeka, ktorý by dakedy počul jeho meno a uveril by rozprávke, ktorú musel vyrozprávať. A on ju musel vyrozprávať. Kvôli tomu prešiel celý svet.

Kráčal dlhými krokmi a jeho výška a žlté vlasy, dlhé a bezpochyby špinavé žlté vlasy, ktoré mu obtekali tvár ako zlatistá voda jazera, priťahovali mnohé zvedavé pohľady. Chodník stúpal okolo veže zo sloních klov ku kamennej bráne, na ktorej boli vyrezané dva slony stojace oproti sebe. Bola otvorená a ozývali sa cez ňu zvuky veselia a hodovania. Pri Hatjapúlskej bráne stála stráž, ale nedalo sa povedať, že by bola v strehu. Skutočné prekážky stáli ďalej. Bolo to verejné miesto, vyhradené stretnutiam, nakupovaniu a rozkoši. Okolo cestujúceho sa náhlili muži hnaní hladom a smädom. Po oboch stranách vydláždenej cesty medzi vonkajšou a vnútornou bránou stáli hostince, krčmy, stánky s jedlom a pouliční predavači s tovarmi od výmyslu sveta. Donekonečna sa tu predávalo a kupovalo. Šaty, potreby pre domácnosť, kadejaké čačky, zbrane, pálenka. Hlavné trhovisko sa nachádzalo za menšou južnou mestskou bránou a obyvatelia mesta nakupovali tam. Tomuto miestu sa vyhýbali; prenechávali ho nevedomým prišelcom, ktorí sa nevyznali v cenách. Bolo to trhovisko podvodníkov a zlodejov, odporné miesto s nehoráznymi cenami. Ustatým cestujúcim, ktorí sa v meste nevyznali a nechcelo sa im teperiť popri hradbách na väčší a slušnejší bazár, neostávalo iné, len sa handrkovať s kupcami pri slonej bráne. Ich potreby boli naliehavé a jednoduché.

Živé kurčatá viseli zavesené so zviazanými nohami dolu hlavou, od hrôzy na plné hrdlo kotkodákali, trepotali krídlami a čakali, až ich hodia na pekáč. Vegetariáni mali tichšiu potravu; zelenina nekotkodáka. A tie hlasy, ktoré vietor privial pocestnému do uší a ktoré kričali, žartovali, lákali a smiali sa neviditeľným mužom, patrili ženám? Naozaj cítil vo večernom vánku ženy? Na to, aby vyhľadal cisára, už bolo aj tak neskoro. Vo vrecku ho hriali peniaze a za sebou mal dlhú kľukatú cestu. Dostať sa do cieľa nepriamo, s mnohými odbočkami a zastaveniami, to bola jeho cesta. Od vylodenia v Suráte prešiel cez Burhánpur, Handiju, Sirondž, Narvar, Gvalior a Dhólpur do Ágry a odtiaľ sem, do nového hlavného mesta. Teraz chcel čo najpohodlnejšie lôžko, ženu, najradšej bez fúzikov, a nakoniec zabudnutie, únik od seba, ktorý nikdy nenašiel v náručí ženy, ale iba v poháriku dobrej tuhej pálenky.

Neskôr, keď uspokojil svoje túžby, spal v smradľavom nevestinci, z plného hrdla chrápal vedľa neviestky, ktorá trpela nespavosťou, a sníval. Snívalo sa mu v siedmich jazykoch: taliančine, španielčine, arabčine, perzštine, ruštine, angličtine a portugalčine. Tieto jazyky pochytil rovnako, ako námorníci chytajú choroby; boli jeho kvapavkou, syfilisom, skorbutom, zimnicou, morom. Len čo napoly zaspal, svet v jeho mozgu začal bublať a chrliť zázračné cestovateľské príhody. V tomto napoly objavenom svete prichádzali správy o nových kúzlach každý deň. Vizionársku, zjaviteľskú poéziu horúčkovitého sna ešte nerozdrvila jednotvárna skutočnosť s klapkami na očiach. Hoci bol sám rozprávačom, z domu ho vyhnali zázračné príbehy, a najmä jeden, ktorý mu mohol priniesť obrovské bohatstvo, alebo ho mohol pripraviť o život.

Posádka pirátskej lode Scáthach, ktorá patrila škótskemu lordovi

Posádka pirátskej lode Scáthach, ktorá patrila škótskemu lordovi a pomenovali ju po bájnej bojovníčke a bohyni z ostrova Skye, dlhé roky nerušene plienila a pustošila celé severné pobrežie Južnej Ameriky, no teraz mierila v štátnej záležitosti do Indie. Malátneho čierneho pasažiera z Florencie nehodili do Bielej rieky v južnej Afrike iba preto, že zarazenému loďmajstrovi vytiahol z ucha živého hada a hodil ho cez palubu. Našli ho pod kójou v kajutách na prove sedem dní potom, čo oboplávali Strelkový mys na spodnom okraji afrického kontinentu. Mal na sebe horčicovo žltý kabátec, krátke priliehavé nohavice a dlhý plášť zlátaný zo žiarivých šašovských kožených kosoštvorcov, v náručí zvieral malú cestovnú tašku, spal ako zabitý, hlasno chrápal a nijako sa nesnažil skrývať. Na to, že ho objavia, bol podľa všetkého pripravený a až pridobre si uvedomoval, aký je šarmantný a presvedčivý človek a mocný čarodejník. Napokon, už ho odviezli hodný kus cesty. Ukázalo sa, že je naozajstný kúzelník. Zlaté mince premenil na dym a žltý dym zasa na zlato. Džbán s čerstvou vodou prevrátil hore dnom a vyvalila sa z neho záplava hodvábnych šatiek. Niekoľkými kúzelníckymi pohybmi svojej elegantnej ruky rozmnožil ryby a chleby, čo bolo, samozrejme, rúhanie, no vyhladovaní námorníci mu to raz-dva odpustili. Chytro sa prežehnali, aby sa na nich Kristus nenahneval, že si tento novodobý divotvorca uzurpuje jeho postavenie, a hltavo sa pustili do nečakane bohatého, aj keď teologicky pochybného obeda.

Jeho čaru okamžite podľahol aj sám škótsky lord George Louis Hauksbank z rodu Hauksbankovcov - čiže, ako hovoria Škóti, Hauksbank z Hauksbanku, šľachtic, ktorého si neslobodno pliesť s menej urodzenými Hauksbankovcami -, keď mu tohto šašovského votrelca priviedli do kajuty, aby nad ním vyniesol ortieľ. V tom čase si tento mladý tulák hovoril Uccello - „Uccello di Firenze, kúzelník a učenec, k vašim službám", povedal dokonalou angličtinou, pričom ako rodený aristokrat vystruhol hlbokú poklonu a doširoka rozhodil ruky. Lord Hauksbank sa usmial a privoňal k svojej navoňanej šatke. „Aj by som ti uveril, čarodejník," odvetil, „keby som nepoznal maliara Paola, ktorý má rovnaké priezvisko, pochádza z rovnakého mesta a v dóme vášho mestečka namaľoval trompe-l´oeil fresku na počesť môjho predka sira Johna Hauksbanka, známeho ako Giovanni Milano, žoldniera, bývalého florentského generála, víťaza bitky pri Polpette, a keby ten maliar nebol už dlhé roky mŕtvy." Mladý tulák nesúhlasne tľoskol jazykom. „Ten nebohý maliar určite nie som," vyhlásil a zaujal pózu. „Zvolil som si tento pseudonimo di viaggio, pretože v našom jazyku to znamená vták a vtáci sú najväčší cestovatelia na svete."

Vtom si vytrhol z hrude sokola s čiapočkou na hlave, zo vzduchu vykúzlil sokoliarsku rukavicu a podal ich ohromenému statkárovi. „Sokol pre lorda Hauksbanka," povedal obradne, a len čo si lord Hauksbank natiahol rukavicu a vták si na ňu sadol, luskol prstami ako žena na milenca a na úžas škótskeho lorda vzápätí vták aj s rukavicou zmizol. „Okrem toho," pokračoval kúzelník a vrátil sa k svojmu menu, „v našom meste je toto slovo, tento skrytý vták eufemistickým označením mužského pohlavného orgánu a ja som na ten svoj patrične hrdý, no nie som taký nezdvorilý, aby som vám ho tu ukázal." „Ha! Ha!" hlasito sa zasmial lord Hauksbank z Hauksbanku, ktorý obdivuhodne rýchlo znovu nadobudol svoj pokoj. „Aspoň niečo máme spoločné."

Tento Hauksbank z Hauksbanku bol svetaskúsený muž a oveľa starší, ako sa na prvý pohľad zdalo. Oči mal jasné a kožu čistú, hoci už uplynulo najmenej sedem rokov, čo oslávil štyridsiatku. Bol známy svojím šermiarskym umením, silu mal ako býk, na plti sa doplavil až k prameňu Žltej rieky pri jazere Kar Ku, kde zo zlatej misy jedol dusený tigrí penis, v kráteri Ngorongoro lovil biele nosorožce a vyliezol na všetkých dvestoosemdesiatštyri štítov škótskeho pohoria Munros, počnúc Ben Nevisom a končiac nedostupným vrcholom v Sgurr Deargu na ostrove Skye, domove Scáthach Hroznej. Kedysi dávno sa Hauksbank pohádal na hrade so svojou manželkou, drobnou uvrešťanou ženičkou s kučeravými ryšavými vlasmi a čeľusťou ako holandský luskáčik, nechal ju na vysočine, aby chovala čierne ovce, a vybral sa hľadať šťastie ako jeho predkovia. Bol kapitánom lode v Drakeových službách a v Karibskom mori okrádali Španielov o americké zlato. Vďačná kráľovná sa mu odmenila úradom veľvyslanca, ktorý teraz zastával; mal ísť do Hindustanu, kde si mohol nahrabať a ponechať akékoľvek bohatstvo, ktoré sa mu podarilo získať, či už to boli drahokamy, ópium alebo zlato, pokiaľ odovzdá kráľovi osobný list od Gloriany a prinesie domov Mogulovu odpoveď.

„V Taliansku hovoríme Mogor," povedal mu mladý iluzionista. „Ktovie," pridal sa lord Hauksbank, „ako sa to slovo vo všetkých tamojších jazykoch krúti, zauzľuje a ohýba."

Ich priateľstvo spečatila kniha: Petrarcove Canzoniere, ktoré mal škótsky lord ako vždy po ruke na malom stolíku z polodrahokamov. „Ach, božský Petrarca!" zvolal Uccello. „To je skutočný kúzelník!" Zaujal rečnícky postoj rímskeho senátora a zadeklamoval:

                                   „Benedetto sia ´l giorno, et ´l mese, et l´anno,

                                   et la stagione, e ´l tempo, et l´ora, e ´l punto,

                                   e ´l bel paese, e ´l loco ov´io fui giunto

                                   da´duo begli occhi che legato m´ànno..."

Lord Hauksbank pokračoval v sonete v rodnej reči:

                                   „Buď večne živý, prvý sladký záchvev srdca,

                                   dobrorečený Amor, oslávený buď,

                                   aj luk a šíp, čo mi prevŕtali hruď,

                                   aj sama rana zlá, až k srdcu siahajúca.*

*Francesco Petrarca: Sonety pre Lauru. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1963. Prel. V. Mihálik.

„Kto miluje túto báseň tak, ako ju milujem ja, musí byť mojím pánom," povedal Ucello a uklonil sa. „A každý, kto preciťuje tieto slová tak, ako ich preciťujem ja, si musí so mnou vypiť," odvetil Škót. „Našiel si kľúč od môjho srdca. A teraz ti musím povedať tajomstvo, ktoré nesmieš nikomu prezradiť. Poď so mnou."

V malej drevenej skrinke ukrytej za posuvnou doskou vo svojej kajute mal lord Hauksbank z Hauksbanku zbierku milovaných „drahých a zaujímavých umeleckých predmetov", nádherných drobností, bez ktorých by človek, ktorý je ustavične na cestách, stratil orientáciu, lebo priveľa cestovania, ako lord Hauksbank veľmi dobre vedel, priveľa neznámeho a nového môže uvoľniť pevne zapustené kotvy duše. „Tieto veci nie sú moje," povedal svojmu novému florentskému priateľovi, „no pripomínajú mi, kto som. Istý čas budem na ne dozerať, potom sa ich vzdám." Vybral zo skrinky množstvo drahokamov úctyhodnej veľkosti a jasnosti, ktoré s odmietavým pokrčením pliec odložil nabok, a potom ingot španielskeho zlata, ktorý by si do smrti ponechal každý, kto by ho našiel. „To nič nie je, to nič nie je," šomral a až potom prišli na rad ozajstné poklady, starostlivo zabalené do látky a pokrčeného papiera: hodvábne šatky pohanskej bohyne starovekej Sogdiany, ktoré darovala na znak svojej lásky akémusi zabudnutému hrdinovi; veľrybiu kosť s nádhernou rytinou lovu na jeleňa; medailónik s portrétom Jej Veličenstva; v koži viazanú šesťuholníkovú knihu zo Svätej zeme, na ktorej maličkých stránočkách bol miniatúrnym písmom s nádhernými ilumináciami napísaný celý Korán; kamennú hlavu so zlomeným nosom z Macedónska, čo bola vraj busta Alexandra Veľkého; jednu zo záhadných „pečatí" civilizácie povodia rieky Indus, ktorú objavili v Egypte a bol na nej vyobrazený býk a niekoľko dodnes nerozlúštených hieroglyfov, predmet, o ktorom nikto nevedel, načo slúži; plochý vyleštený čínsky kameň s jasnočervenou šesťcípou hviezdou z Knihy premien I-ťing a prirodzenými tmavými čiarami ponášajúcimi sa na horský hrebeň na súmraku; maľované porcelánové vajíčko; zmenšenú hlavu zhotovenú obyvateľmi amazonského dažďového pralesa a slovník zaniknutých jazykov z územia Panamskej šije, ktorej obyvateľov vykynožili až na jednu starenu, tá však nevedela dobre vyslovovať, lebo jej vypadali všetky zuby.

Lord Hauksbank z Hauksbanku otvoril vitrínu so vzácnym sklom, ktoré akoby zázrakom prežilo plavby po všetkých oceánoch, vybral dva rovnaké opalizované muranské poháre a nalial do nich brandy. Čierny pasažier podišiel bližšie a zdvihol pohár. Lord Hauksbank sa zhlboka nadýchol a potom sa napil. „Si s Florencie," povedal, „takže poznáš majestát toho najväčšieho panovníka zo všetkých, JA každého jedného človeka, a túžby, ktoré sa snaží uspokojiť - túžbu po kráse, dôležitosti a láske." Muž, ktorý si hovoril Uccello, chcel odpovedať, no Hauksbank zdvihol ruku. „Posledné slovo budem mať ja," pokračoval, „lebo o niektorých veciach nevedia vaši skvelí filozofi vôbec nič. Možno je ľudské ja kráľovské, no hladuje rovnako ako bedár. Môžeme ho na chvíľu nasýtiť pohľadom na takéto skryté zázraky, stále však zostáva biedne, hladné a smädné. A tomuto kráľovi hrozí ustavičné nebezpečie a ustavične je vydaný na milosť a nemilosť mnohým rebelom, napríklad strachu a úzkosti, osamoteniu a zmätku, čudnej nevýslovnej pýche a veľkej tichej hanbe. Toto ja je plné tajomstiev, ktoré ho ustavične zožierajú, ničia jeho kráľovstvo a nechávajú jeho žezlo zlomené v prachu. Vidím, že si zmätený," vzdychol si, „takže sa vyjadrím jasne. Tajomstvo, ktoré nesmieš nikdy nikomu vyzradiť, nie je ukryté v nejakej skrinke. Leží tu."

Florenťan, ktorý už tušil, čo za túžby skrýva lord Hauksbank, pocítil ozajstný rešpekt k hmotnosti a hrúbke žilkovaného mužského pohlavného údu, ktorý ležal pred ním na lordovom stole, a voňal po fenikle ako klobása finocchiona, len si z nej odkrojiť. „Keby ste sa prestali plaviť po moriach a prišli do môjho rodného mesta," povedal, „mali by ste po starostiach, lebo mladí gavalieri v San Lorenze by vám bez problémov poskytli rozkoš, po akej túžite. Ja, žiaľ..."

„Dopi," zavelil škótsky lord, do krvi sa začervenal a pratal sa preč. „Viac o tom nebudeme hovoriť." V očiach sa mu mihlo čosi, čo sa jeho spoločníkovi vôbec nepáčilo. Ruku mal k rukoväti meča bližšie, ako jeho spoločník pokladal za vhodné. Ústa mal otvorené ako zviera.

Ostalo dlhé a osamelé ticho, počas ktorého čiernemu pasažierovi svitlo, že jeho život visí na vlásku. Potom Hauksbank dopil brandy a nepekne, zmučene sa zasmial. „No," zvolal, „moje tajomstvo poznáš, teraz mi musíš povedať svoje, lebo určite máš nejaké tajomstvo, ktoré som si hlúpo poplietol so svojím. Chcem v tom mať jasno."

Muž, ktorý si hovoril Uccello di Firenze, sa pokúsil zmeniť tému. „Pane, nechceli by ste mi porozprávať o zajatí galeóny Cacafuego naloženej pokladom? A neboli ste - určite áno - s Drakeom vo Valparaíse a Nombre de Dios, kde utrpel zranenie...?" Hauksbank šmaril pohár o stenu a vytasil meč. „Oplan!" zvolal. „Odpovedz rovno, inak zomrieš!"

Čierny pasažier opatrne volil slová. „Môj pane," začal, „ako som pochopil, som tu preto, aby som vám robil dievča pre všetko. Pravda je však taká," dodal chytro, keď pocítil na hrdle hrot čepele, „že mám aj vzdialenejší cieľ. Dalo by sa povedať, že som sa pustil do pátrania - tajného pátrania -, no musím vás upozorniť, že na mojom tajomstve spočíva kliatba, ktorú naň uvalila najmocnejšia čarodejnica dnešných čias. Len jeden človek si môže vypočuť moje tajomstvo a ostať nažive, a ja nechcem byť zodpovedný za vašu smrť."

Lord Hauksbank z Hauksbanku sa znovu zasmial, no tentoraz to nebol nepekný smiech, ale smiech rozháňajúci mraky a obnovujúci slnečné svetlo. „S tebou je ozaj zábava, mládenček," povedal. „Myslíš si, že sa bojím tvojej čarodejníckej kliatby? Tancoval som s barónom Samedim v Deň mŕtvych a prežil som aj jeho vuduistické ujúkanie. Ak mi okamžite všetko nepovieš, budem to chápať ako prejav krajnej nezdvorilosti."

„Tak teda dobre," povedal čierny pasažier. „Bol raz jeden dobrodružný princ menom Argalia, zvaný aj Arcalia, veľký bojovník, ktorý mal zázračné zbrane a v jeho družine boli štyria desiví obri. Žila s ním žena, ktorá sa volala Angelica..."

„Prestaň," prerušil ho lord Hauksbank z Hauksbanku a priložil si ruku na čelo. „Bolí ma z teba hlava." Po chvíli však povedal: „Pokračuj..."

„Angelica, princezná z kráľovského rodu Džingischána a Tamerlána..."

„Prestaň! Nie, nie, pokračuj."

„Najkrajšia zo..."

„Prestaň!"

A lord Hauksbank padol v bezvedomí na dlážku.