Na úteku

Clément začal strácať hlavu. Teraz by sa mu zišlo trochu inteligencie, ale Clément bol hlupák, všetci mu to opakovali už dvadsať rokov. ‚Si ty ale hlupák, Clément, pohni trochu rozumom.‘ Čo sa s ním natrápil starý profesor v polepšovni. ‚Skús myslieť na niekoľko vecí súčasne, Clément, aspoň na dve, chápešť Napríklad na vtáka a na konár. Mysli na vtáka, ako si sadá na konár. Po á, vták, po bé, červík, po cé, hniezdo, po dé, strom, po é, roztriediš si myšlienky, pospájaš ich, predstavíš si to. Chápeš, ako to funguje, Clémentť‘ Clément si vzdychol. Trvalo mu celé dni, kým pochopil, ako s tým všetkým súvisí červík . Nemysli už na vtáka, mysli na dnešok. Po á, Paríž, po bé, zavraždená žena. Clément si utrel nos chrbtom ruky. Ruka sa mu triasla. Po cé, nájsť v Paríži Marthe. Hľadal ju už celé hodiny, všade sa na ňu vypytoval, každej prostitútky, ktorú stretol. Bolo ich aspoň dvadsať, alebo aj štyridsať, skrátka veľa. Nie je možné, aby sa nikto nepamätal na Marthe Gardelovú. Po cé, nájsť Marthe. Clément sa pobral ťalej, od horúčavy prvých júlových dní ho zalieval pot, pod pazuchou stískal modrú harmoniku. Za tých pätnásť rokov, čo tu nebol, mohla jeho Marthe aj odísť z Paríža. Alebo zomrieť. Uprostred bulváru Montparnasse odrazu zastal. Ak odišla, ak umrela, je s ním koniec. Totálny koniec. Iba Marthe mu môže pomôcť, iba Marthe ho ukryje. Jediná žena, čo mu nikdy nevynadala do hlupákov, jediná, čo ho pohladkala po hlave. Načo mu je Paríž, ak tu nikoho nenájdeť Clément si prevesil harmoniku cez plece, mal také vlhké ruky, že ju neudržal pod pazuchou a bál sa, že mu vykťzne. Bez harmoniky, bez Marthe a s tou zavraždenou ženou je v kaši. Očami blúdil po križovatke. V bočnej uličke zbadal dve prostitútky, a to mu vrátilo odvahu. Mladá žena, čo pracovala na ulici Delambre, si všimla, že k nej mieri nepekný, zle oblečený muž, z prikrátkych rukávov košele mu trčali zápästia, na chrbte mal malý vak, asi tak tridsiatnik, vyzeral ako hlupák. Stťpla, istým typom sa treba vyhýbať. „Ja nie,“ pokrútila hlavou, keť Clément zastal pred ňou. „Skús to s Gisèle.“ Ukázala prstom na kolegyňu o tri domy ťalej. Gisèle vykonávala remeslo tridsať rokov a nebála sa ničoho. Clément vyvalil oči. Netrápilo ho, že ho odmietli skôr, ako sa opýtal. Na to bol zvyknutý. „Hľadám priateľku,“ vysúkal zo seba horko-ťažko, „volá sa Marthe, Marthe Gardelová. Nie je v zozname.“ „Priateľkuť“ opýtala sa nedôverčivo mladá žena. „Nevieš, kde pracujeť“ „Už nepracuje. Ale voľakedy bola najkrajšia na Mutualité. Marthe Gardelová, každý ju poznal.“ „Ja nie som každý, a nie som ani telefónny zoznam. Čo od nej chcešť“ Clément cúvol. Nemal rád, keť s ním hovorili prihlasno. „Čo od nej chcemť“ zopakoval. Mal by o tom hovoriť čo najmenej, aby ho nenašli. To pochopí iba Marthe. Mladá žena pokrútila hlavou. Ten chlap je naozaj hlupák, aj rozpráva ako hlupák. Radšej sa držať ťalej od neho. Zároveň jej ho bolo trochu ľúto. Dívala sa, ako veľmi opatrne kladie harmoniku na zem. „Tá Marthe bola od remesla, ak som dobre pochopilať“ Clément prikývol. „Tak dobre. Počkaj tu.“ Mladá žena sa lenivo odšuchtala k Gisèle. „Henten chlap hľadá kamošku, penzistku z Maubert-Mutualité. Marthe Gardelová, nemáš ju v v zoznameť Na pošte ju nemajú.“ Gisèle zdvihla bradu. Vedela veľa vecí, o ktorých pošta nemala ani potuchy, a zakladala si na tom. „Moja milá Line,“ spustila Gisèle, „Marthe bola v našich kruhoch pojem. Myslíš tamtoho umelcať Povedz mu, aby prišiel sem, vieš, že nerada odchádzam od svojej brány.“ Line z diaľky kývla. Clément cítil, ako mu bije srdce. Zodvihol harmoniku a nešikovne sa rozbehol k tučnej Gisèle. „Vyzerá ako trdlo,“ skonštatovala polohlasne Gisèle a potiahla si z cigarety. „Zdá sa, že mu to veľmi nepáli.“