Láska je chyba v programe

Prečo je človek po milovaní smutnýť Stajpenovi sa už nechcelo ťalej rozoberať, kto všetko a ako asi mohol zobrať kazetu s príčinlivou Cickou Mickou a otcovým stoporeným penisom. Podozriví boli na začiatku traja: Stajpen, Korben a Zoe, ale keť sa prišlo na to, že kľúče, ktorými si matka pred rokom v čase Stajpenovej dovolenky odomykala jeho byt, zostali u rodičov a teraz už nikto nevie, kde vlastne sú, okruh možných páchateľov sa nemilo rozšíril. Korben aj tak najviac podozrieval Stajpena a Stajpen zasa Zoe. – Vy by ste si mohli založiť rodinný podnik. Dusno, s. r. o. Dodávali by ste domáce dusno pracujúcim na výletných lodiach, na ropných vrtoch a v jednotkách UNPROFOR, čo sú ťaleko od domova, aby im nebolo smutno za rodinami, – povedala Zoe jedovito. – Mám ťa rád, aj keť sa nesnažíš byť vtipná, – zakričal jej Stajpen zo záchoda. – Škoda, že to necítim, – povedala Zoe, tresla dverami a šla sa vyzúriť na squash. Stajpen pociťoval nechuť čokoľvek riešiť. Kazety, dovolenky, vzťahy, práca, všetko ho zrazu omínalo ako tesné tričko. Najradšej by ho vyzliekol, nechal všetko tak a šiel si hľadať nejaký iný existenčný komplet, v ktorom by mohol fungovať. Nenávidel sám seba takéhoto, otráveného a mľandravého ako mokrý vecheť. Na druhej strane sa presviedčal, že niektoré veci je lepšie radšej ani neformulovať. Myšlienky, ktoré len tak prefrčia hlavou, je lepšie ani nevtesnávať do slov, pretože potom sa príliš sprítomňujú, zavadzajú a treba sa nimi zaoberať. Je to, ako keť vlak s rádioaktívnym odpadom nenecháme prejsť stanicou, aby nám čo najrýchlejšie zmizol z očí, ale zastavíme ho, vyložíme náklad z vagónov a potom naň pozeráme a nevieme, čo s ním. Stajpen v kníhkupectve narazil na Kimi. Čítala si v knižke Láska a manipulace a zamyslene robila fialové žuvačkové bubliny. Stajpena na Kimi odjakživa udivovalo, že skutočne vzbudzovala dojem, že jej je jedno, ako na koho pôsobí. – Manipuluješ, alebo si manipulovanáť – spýtal sa Stajpen. – Takéto príručky sú ako knihy o chorobách. Radšej nečítať, lebo hneť na sebe spozoruješ príznaky. Čítam si to desať minút a už sa cítim ako totálna chuderka, ktorej všetci ublížili. A ty sa máš akoť – Riešime teraz doma taký špionážny gerontofilský triler, – povedal Stajpen a v stručnosti vylíčil, čo osudom skúšanú rodinu postretlo na poli domáceho videa a aké to má dôsledky na všeobecnú atmosféru dôvery a možno aj na spolužitie jeho rodičov. – Manželstvo bez lásky znamená lásku bez manželstva, – povedala Kimi. – Láskuť Ja som na tej kazete veľa lásky nevidel. – Muži málokedy rozlišujú medzi láskou a sexom. – To je mi ale novinka. – Nerob zo seba plachého romantika, lebo sa ti tu rozplačem, – uškrnula sa Kimi. – Ty a prečo vlastne si si vtedy zobrala Skalárať – Chcela som sa vydať. – No ale za Skalárať – A za kohoť Za tebať Ty sa neoženíš nikdy. Ty stále čakáš, že príde niečo lepšie. Stajpen ani nestihol zareagovať na Kiminu podpásovku, keť sa pri nich objavila Stajpenova matka. Rozžiarená a voňavá, v kostýme a topánkach na opätkoch nevyzerala ako obeť domáceho násilia, ale ako chodiaca reklama na knižku Konečne po päťdesiatke alebo Deti z krku, život pred sebou. Zamrmlala niečo o seminári, ktorý mala v Bratislave predpoludním a vybozkávala sa najskôr so synom a potom aj s Kimi. Matke Kimi kedysi veľmi padla do oka, takže ťažko znášala, keť sa so Stajpenom rozišli. Až keť raz na matku zúfalý syn zaručal, nech mu nepíli uši, že to ON dostal kopačky, až potom prestala s poznámkami na tému Kimi a jeho stratené šťastie. Matka sa Kimi spýtala na dcéru a tá začala rozprávať o láske Hviezdy Jasnej Kopasnej k baletu a teráriovej hávedi. Stajpen do ich precíteného švitorenia plného zakódovaných ťalších významov takmer nezasahoval. S úžasom si totiž uvedomil, že tie dve ženy sa až neuveriteľne podobajú. Podobný úsmev, podobný pozorný pohľad na toho, s kým hovoria, podobná miernosť v prístupe k životu, odovzdanosť behu vecí. Cestička vo vlasoch na tej istej strane, sivomodré oči, gesto, ktorým si odhťňali pramene vlasov z tváre. Vyzerali ako matka s dcérou, nie ako dve cudzie ženy. To preto ho ku Kimi vždy tak ťahalo, lebo hľadá matkuť Bolo to príliš jednoduché na to, aby to mohla byť pravda. Keť sa od nich Kimi odpojila, pozval mamu do cukrárne. Dala si kávu a krémeš, on džús a niečo z gaštanov. Zrazu sa cítil, akoby mal o dvadsať rokov menej a bol tam s ňou za odmenu za dobré vysvedčenie. – Ako sa mášť – spýtal sa Stajpen mamy. – Tak normálne. Ako vždy. Ale za posledné tri dni mi volal Korben aj Zoe a pýtali sa ma na to isté. Mám nejakú chorobu, o ktorej vy viete a ja nie, alebo sa mám pripraviť na inú katastrofuť Stajpen mal rád matkin humor. Bol celkom nenápadný a objavoval sa, len keť sa matka uvoľnila. Ale Stajpen s ňou bol v poslednom čase len na celorodinných akciách a vtedy bola málokedy sama sebou. Akoby v takých chvíľach mala silu len na zapnutie autopilota, ktorý sa za ňu neprítomne usmieval, riadil pohyb špinavých tanierov a transport koláčov v plastových škatuliach. – Ja neviem, prečo ti volajú. Možno bola v telke nejaká srdcervúca relácia, kde divákov nabádali k tomu, aby zavolali nejakej matke, najlepšie svojej. – A ty si mi prečo nezavolalť – zasmiala sa matka. – Ja som ťa predsa stretol. A kúpim ti v tejto cukrárni všetko, čo budeš chcieť. – To musím využiť, – povedala matka, podarilo sa jej iba úsmevom odchytiť inokedy dosť zdutého čašníka a doobjednať si čosi, čo muselo mať pracovný názov Na Infekčnom Si Oddýchnete. – Čo by si chcela na narodeninyť – To mi aj tak nedáte. – Veť povedz. – Vnúčatko, – povedala matka. – Najlepšie dievčatko. Chlapci totiž príliš rýchlo vyrastú, prestanú byť deťmi a sú hneť budúcimi mužmi a potom mužmi alebo karikatúrami mužov. A muži robia iba neporiadok. Muži vnášajú do života chaos. A smrad. A život je vlastne boj proti smradu. Aspoň ten môj. Keby si ty vedel, ako tvoj otec smrdí, keť sa vracia zo streľby. Hnusne. Takým tým nevyvetraným telocvičňovým smradom nevypratých chlapčenských trenírok. A niekedy príde zo streľby a nesmrdí vôbec. Záhada. – A okrem toho, že smrdí a nesmrdí, sa má akoť – Neviem, teraz je so žiakmi zase na nejakom sústredení. A aj keby bol doma, viem o ňom málo. Ja si čítam a on chodí po dome a nadáva. – Mami, a... – Stajpen na okamih zaváhal, či sa to má spýtať priamo: – ... a už sa s ním nechceš rozviesťť – Posledné roky sa až tak netrápim. Ja unikám do svojho sveta, on do svojho. Ale nezabudla som na nič z toho, čo bolo, to je na tom tragické. Nedávno som niekde natrafila na jedno indické príslovie. Chceš ho počuťť – Jasné. – „Sadni si na breh rieky a čakaj, onedlho mťtvola tvojho nepriateľa popláva po prúde okolo teba.“ Stajpen si v tom okamihu uvedomil dve veci. Po prvé: že matka všetko vie. Po druhé: že ju vlastne vôbec nepozná.