Strážcovia Varadína

V to isté ráno bol Kornel Báthory, kapitán hradu Drienov, nútený urobiť niečo, čo sa mu za iných okolností z duše priečilo.

Musel si kľaknúť.

V spovednici to inak nešlo. Tam sa aj tá najpyšnejšia hlava musela skloniť v pokore.

„...a takisto som bral Božie meno nadarmo," súkal zo seba neochotne. „Klial som, len sa tak od hradieb ozývalo. Nechcem sa vyhovárať, ale... keď človek velí vojenskej posádke, tak to hádam ani inak nejde. Sám viete, že chlapi v pevnosti nie sú žiadne dobre vychované slečinky z grófskeho fraucimóru..."

„Rozumiem," ozvalo sa z tieňa za drevenou mriežkou. „Pokračuj, syn môj."

„Takisto zanedbávam modlitby. Ani na omše nechodím pravidelne..."

„To som si všimol."

„S tým súvisí opilstvo," nadviazal Báthory. „Občas si chlap po ťažkom dni potrebuje vypiť, a keď si osprostí hlavu chľastom, na večernú modlitbu si už nespomenie. Skôr mu chodia po rozume len ďalšie hriechy. Keď už sme pri tom - od poslednej spovede som päťkrát... nie, vlastne šesťkrát, keď rátam aj včerajší večer... takže šesťkrát som sa nemanželsky spustil s krčmárovou Ildikó. Ale bolo to s vedomím jej otca. Ten vydriduch odo mňa dokonca pýtal zlatku za jej... prítulnosť. Tak to nazval, kupliar starý. Povedal som mu, že keď nabudúce vtrhnú do dediny martalovci alebo hajdúsi, jeho jediného nepustím do hradu a s protiútokom počkám, kým mu nevypália krčmu. Ten mamľas sa tak zľakol..."

„Kornélius," prerušil ho kňaz, zahmýril sa na lavici a naklonil sa k mriežke. „Kornélius, Kornélius..."

„Velebný pán?" zdvihol Báthory zrak a pozrel do vyziabnutej, vráskami zbrázdenej tváre. Na svete boli len dvaja ľudia, ktorí ho nazývali celým krstným menom. Jeho rodný otec a otec Martin. Obaja to robievali vtedy, keď ho chceli za niečo pokarhať.

„Chválim ťa za priznanie všetkých napáchaných hriechov," začal Martin z opačného konca. „Hoci, pravdu povediac, bol by som rád, keby si nechodil na spoveď len keď sa chystáš do boja či na duel... Ale chcem sa ťa spýtať na niečo iné. Isto vieš, čoho sa tá otázka týka."

Báthory sa zhlboka nadýchol a zvesil hlavu. Dlhý plavý vrkoč, spletený z pruhu vlasov na temene inak vyholenej hlavy, mu skĺzol do tváre.

„Pravdaže viem. A odpoveď je stále rovnaká."

„Takže si ten list nenapísal. Prečo?"

„Aj na to vám odpoviem to isté, čo naposledy. Neviem."

„Ale vieš."

„Tak dobre," precedil Báthory cez zuby už trochu podráždene. „Pretože som nenašiel odvahu. Áno, priznávam, som zbabelec..."

„V iných záležitostiach ti ale statočnosť nechýba. Keď ti kapitanát nakáže vyraziť na juh a rúbať tam nepriateľov hlava-nehlava, bez otáľania skočíš do sedla. Takisto som počul, ako ti svietia oči, keď ti nejaký mohamedánsky horenos pošle výzvu na súboj..."

„Nuž hej, ale ten list... to je niečo iné. Na ten sa asi nikdy neosmelím."

„Ale osmelíš, Kornélius. Jedného dňa to budeš musieť urobiť. Viem, že otec ti stále píše, niekedy aj tri listy ročne. Nezanevrel na teba."

„Bodaj by aj, veď mu každý rok posielam päťdesiat zlatých. Poctivých uhorských..."

„Myslíš, že sú mu peniaze prednejšie ako synovo slovo? Mám mu napísať namiesto teba? Poslať mu tvoje pozdravy? Jemu... a tvojmu synovi?"

„To by bola ešte väčšia zbabelosť ako úplné mlčanie."

„Pravda. Ale bol by to prvý krok. Potom by si im hádam napísal sám. A napokon by si možno dostal rozum a zašiel domov. Je to tvoja rodina, Kornélius. Kedy si svojich blízkych videl naposledy? Na matkinom pohrebe?"

„Uhm."

„A to už je... koľko? Sedem rokov?"

„V septembri bude osem."

„Osem rokov si nevidel otca, brata a vlastného syna." Otec Martin pokýval prešedivenou hlavou. „Toto je tvoj najväčší hriech, Kornélius. Rozmýšľam, či si ho vôbec plánoval spomenúť. Rodina je svätá. Je to jeden z najcennejších Božích darov. Povedz, prečo sa jej vlastne strániš? Je to kvôli synovi? Pripomína ti neblahé okolnosti, za ktorých prišiel na svet?"

Báthory sa ošil. „Možno."

„Ale ten chlapec za to predsa nemôže. Je nevinný. Čistá duša. A ty ho trestáš za niečo, čo neurobil."

„Netrestám, ja len..."

„Neodvrávaj mi, Kornélius! Snažím sa ti otvoriť oči. Hrubo si zanedbal rodinu. Tvoj syn vyrastá bez otca. Som si istý, že sa oňho dedo stará príkladne, ale rodného otca mu nikdy nenahradí. Matku to chlapča stratilo ešte ako nemluvňa, Božiu vôľu nezmeníme, ale otca... otca si mu vzal ty sám."

„Budem už musieť ísť," zahundral zrazu Báthory a zaštrkotal krúžkovým brnením, ktoré mal natiahnuté pod koženým kabátcom s krátkymi rukávmi. „Aby na mňa tá handrová hlava nemusela čakať."

„Teraz z teba vraví vzdor, Kornélius. A práve v okamihu, keď treba byť pokorný a úprimne ľutovať hriechy! Žiaľ, za týchto okolností ti nemôžem dať rozhrešenie."

„Keď nemôžete, nemôžete," zašomral Báthory a vstal.

„Len tak nad tým mávneš rukou? Pamätaj, že dnešok môže byť tvoj posledný deň..."

„To sotva. Nemienim zomrieť pod martalovskou šabľou."

Dvierka na spovednici sa otvorili a z tieňa sa vynorila šľachovitá, vysoká postava v tmavom háve.

„Vybral si si zlý čas na pýchu a tvrdohlavosť, Kornélius."

„Už som raz taký," mykol Báthory plecami. „Iný nebudem."

„Ak sa Hospodin rozhodne, že ťa treba zmeniť, nejako to už zariadi. Koleduješ si o príučku, ktorá tvoju hrdosť zlomí."

Kapitán si vzdychol. „Keď už nie rozhrešenie, čo tak aspoň požehnanie, otče? A keď nie mňa, požehnajte aspoň môj meč."

Otec Martin pokrútil hlavou. Nebolo to však odmietavé gesto, len vyjadrenie bezmocnosti nad Báthoryho povahou.

„Dobre teda," zafučal. „Ale len preto, že aj Bohu sú milé tvoje víťazstvá nad pohanskou chamraďou." Zo širokého rukáva sa vystrčila kostnatá ruka a načrtla do vzduchu kríž. „Choď teda v mene Božom. Nech ťa chráni Otec, Syn i Duch Svätý. Amen."

„Amen..."

 

* * *

 

Pred kostolom ho pichlo do očí ostré svetlo. Slnko sa práve odlepilo od Mačacej, stuhnutého lávového prúdu na východnom obzore, vrúbilo zlatom tmavé veže na kopci a pomaly rozháňalo tiene v uličkách podhradia. Kornel si nasadil klobúk, zatienil oči širokou krempou, rozhliadol sa... a prekvapene pretiahol tvár.

Malé námestie bolo plné ľudí. Po rannej omši sa Drienovčania nerozišli domov. Pohľady visiace na Báthorym jasne vypovedali o tom, čo je dôvodom ich zdržania.

Kapitán mierne zaváhal, ale potom narovnal plecia a zišiel po krátkom schodisku. Dav sa pred ním rozostúpil ako Červené more pred Mojžišom. Báthory, trochu v rozpakoch, kráčal tou živou uličkou. Dedinčania sa za ním otáčali s takmer nábožnými výrazmi na tvárach.

„Nech pri vás stojí Všemohúci, pán rytier!"

„Dajte tomu bezbožnému lotrovi nažrať poctivého kresťanského železa!"

„Vráťte sa nám v zdraví!"

„Budeme sa za vás úpenlivo modliť!"

„Hej, kapitán, včera som vyťal v lese mladú borovicu, bola by na kôl pre mohamedánsku hlavu! Stačí povedať a ohobľujem ju, zastrúham a zatlčiem do zeme pred hradnou bránou!"

Ako inak, stála tam aj Ildikó a zmáčala si kyprý výstrih slzami. Ponad jej plece sa na Kornela mračil krčmár - hrdina-nehrdina, bol mu dlžný za prítulnosť jeho dcéry. Báthory im venoval len krátky pohľad - vzápätí sa mu z druhej strany nahrnul do cesty korpulentný muž v drahej, kožušinou podšitej mentieke, ktorú vystavoval na obdiv aj napriek nefalšovane letnému počasiu.

„Kapitán, dovoľte mne a niekoľkým urodzeným pánom sprevádzať vás na kolbište. Neodpustíme si, ak nám ujde príležitosť vidieť čosi také na vlastné oči..."

„Nie, pán richtár," pokrútil Báthory hlavou a vymanil si plece z mužovej spotenej ruky. „Už som vám raz vysvetlil, že to nie je možné. Wesselényi povolil súboj len pod podmienkou, že sprievod každého účastníka nepresiahne dva tucty mužov. Ja sám som to vyzývateľovi potvrdil čestným slovom."

„To samozrejme chápem, ale možno sa s tým dá dačo urobiť," naliehal richtár a obrátil pohľad ku skupine jazdcov, čakajúcich na kraji námestia. „Keby ste svojich strelcov ukryli v lese..."

„Veď to aj urobím. Nie som naivný. No aj tak budú divákmi len moji ozbrojenci, pripravení v ktorejkoľvek chvíli odvetiť na prípadný útok. Rozumejte, môj sok je martalovec. Z tých vystane hocijaká podlosť. Musím predsa dbať o vaše bezpečie. Keby sa vám niečo stalo, zodpovednosť padne na moju hlavu."

Drienovský starosta prižmúril oči, či nezazrie pod Báthoryho fúzmi aspoň letmý úsmev, lebo sa mu zdalo, že sa ho veliteľ hradu snaží rečami o nebezpečí len obalamutiť. Kapitán sa však tváril smrteľne vážne.

„Nuž teda... keď nie, tak nie," vzdychol si richtár odovzdane. „Tak nech teda Pán Boh vedie vašu ruku. A svätý Juraj, váš patrón, nech vám dopraje ďalšie víťazstvo."

„Vďaka. Sľubujem, že sa o výsledku súboja dozviete ako prvý."

Báthory sa konečne predral zhromaždením k svojim mužom, ktorí sa už netrpezlivo hniezdili v sedlách.

„Dnes ste sa spovedali akosi dlho, kapitán," uškrnul sa poručík Horváth a podal Báthorymu bandalír s dvoma pištoľami v kožených pútkach a rapierom v pošve na opasníku. Kornel si ho hneď prevesil krížom cez hruď a prevzal od poddôstojníka uzdu svojho koňa. V sedle sa ocitol jediným skokom, hoci v poslednej dobe nejedol práve striedmo a opasok si od vlani musel povoliť o dve dierky.

„Čertovsky dlho," zašomral. „Dusil ma tam ako tetrova na víne. Kolená ma z kľakadla bolia tak, že budem musieť šermovať posediačky."

Poručík sa zachechtal. „Zase tá stará pesnička o zanedbanej rodine a liste otcovi?"

„Furt dookola. Poďme, nech nemeškáme."

Horváth dal znamenie družine. Husári v blýskavých kyrysoch i ľahkoodení strelci s dlhými ručnicami na chrbtoch a širokými bandalírmi križujúcimi prsia vedno popchli kone. Doposiaľ ovisnuté zástavy s erbmi Drienova - žltý kvet na čiernom kameni - a Báthoryovcov - tri belostné tesáky v krvavočervenom poli obtočenom drakom Rádu sv. Juraja - zaplieskali mužom nad hlavami. Dav sa hrnul za jazdcami až na kraj dediny. Povzbudivé výkriky zneli na pozadí drmolených modlitieb. Nejedna slečna mávala mokrým šnuptichlíkom.

Ozbrojenci nechali podhradie za sebou, minuli aj čierne kamenné pole a otlčený čadičový vodopád, z ktorého šesťbokých úlomkov bol postavený samotný hrad, a zamierili po ceste na juh.

Báthory sa celou cestou mračil ako hrom do duba.

 

* * *

 

Zrúcanina Šalgova sa týčila na strmom sopečnom kopci púhe dve míle od Drienova.

Kedysi i táto pevnosť hrdo strážila cestu, čo viedla Dubovými vrchmi na juh, do Jágru či Vacova na Dunaji. Lenže potom prišla ničivá pätnásťročná vojna s Turkom. Prefíkaní pohania obsadili hrad bez jediného výstrelu - vzali obyčajné sudy, natreli ich načierno a pripevnili k vozom tak, že ich obrancovia v hmlistom počasí považovali za dobývacie mažiare a radšej sa hneď vzdali. Niekoľko rokov sa potom nad pevnosťou ligotal pozlátený polmesiac. Keď v roku 1593 prišlo oslobodenie, Turci sa síce stiahli bez odporu, ale pred odchodom sa rozhodli tvrdzu zničiť. Vyteperili artilériu na neďaleký Bosorácky vrch a odtiaľ hrad rozstrieľali na cimpr-campr. Zostal v takom žalostnom stave, že jeho dedičia sa už neunúvali s obnovou.

Keď Báthory vyberal miesto na súboj - ako vyzvaný mal na to právo - najprv sa v ňom ozval romantik: napadlo mu, že by sa mohli biť priamo hore v ruinách. Lenže vzápätí si uvedomil to, čo zaňho trefne vyjadril Horváth: „V tých bodľačím a tŕním zarastených rozvalinách si polámete čongále skôr, než čepele zvlaží prvá krv!" A tak Kornel zvolil menej malebnú, ale určite vhodnejšiu lúku v údolí.

V skutočnosti nebola malebná vôbec. Akonáhle sa jazdci vynorili zo šerej dubiny, do nosov ich udrel nepríjemný zápach. Po jeho zdroji nemuseli pátrať.

Na lúke sa z hlavnej cesty odrážala hradská, stúpajúca v serpentínach až k rozborenej bráne Šalgova. Uprostred rázcestia bol do udupanej hliny vsadený vysoký kôl s kolesom navrchu. Spomedzi lúčov bezvládne viseli polámané, popálené, vranami ozobané a inak zohavené ľudské údy.

Báthoryho to samozrejme neprekvapilo. Mŕtvolu dal na kôl vystaviť on sám. Takisto na jeho príkaz bola ku kolu pribitá ceduľa s nápisom:

 

KTO TADIAĽTO SO ZLÝM ÚMYSLOM PRICHÁDZA,

TEN BUDE SPOLOČNÍKOM KRKAVCOV NA VRCHU TOHTO KOLA.

 

Kým ceduľa už bola riadne ošľahaná živlami, nebožtík vyzeral relatívne čerstvo. Báthory sa staral, aby pravidelne dodávali nových. O kandidátov na koleso nebola v pohraničí núdza.

„Do šľaka, už riadne rozvoniava," pokrčil Horváth nosom, zaodŕhal, naklonil sa v sedle a hlučne si odpľul.

„Preto som ten kôl nedal vztýčiť na kraji dediny," opáčil Báthory.

Oddiel zišiel z cesty na lúku a rýchlo sa vzďaľoval od smradľavého rázcestia. Pri košatej čerešni, čo sa osamelo týčila uprostred priestranstva, Kornel zastavil a nakázal zosadnúť. Iba jeden ľahkoodenec zostal v sedle a na kapitánov pokyn popchol koňa na juh. Zakrátko sa spolu s cestou ponoril do lesa.

„Trochu vína?" zvesil Horváth z hrušky sedla čutoru.

„Ani nápad," zahundral Báthory. „Len by ma spomalilo. Navyše, od toho incidentu sa snažím chľastu vyhýbať..."

„Tridsiatku človek oslavuje iba raz za život."

„Ale nemusel by pri tom až tak vyvádzať. Polesný mi bol horekovať, aký polom sme spôsobili..."

„Raz za čas treba oprobovať bojaschopnosť kanónov. Že to bolo v noci a že sme boli všetci ožraní ako svine..." Horváth sa uškrnul a mykol plecami.

„Musel som mu dať desať zlatých, aby neposlal do Fileku sťažnosť a žiadosť o náhradu škody."

„Ale veď nevravím, že sa máte oslopať. Stačí glg, na posmelenie..."

„Odvahy mám dosť. Okrem toho," pokrčil Báthory obrvy, „ste v službe, poručík. A pokiaľ ma pamäť neklame, opilstvo v službe je zakázané."

„Opilstvo? Aké opilstvo? Veď to nie je pálenka. Len víno, na potúženie, od smädu..."

„Odložte tú fľašu, poručík."

Horváth si vzdychol a zavesil čutoru naspäť na sedlo.

„Ten farár vám ale spravil náladu," zašomral popod dlhé bajúzy. „Niekedy je lepšie nechať svedomie spať."

Báthory naňho zaškúlil a obrátil sa k ostatným mužom.

„Buďte v strehu, chlapi. Prach na panvičky, pištole a šable poruke. Ale bez môjho výslovného príkazu nikto nič nepodnikne, jasné? Ani keby sa súboj vyvíjal zle."

„To sa predsa nestane, kapitán," uškrnul sa jeden z husárov. „S tým martalovským holobriadkom si raz-dva poradíte."

„Moja reč," pridal sa Horváth. „Toto bude asi najkratší súboj, aký ste kedy zviedli. Bez urážky, ale tento protivník vás nie je hoden. Nechcel som vám nič vravieť, máte vlastný rozum, ale... Taký chýrny zberateľ mohamedánskych hláv by mal prijímať výzvy len od najlepších tureckých šermiarov, od urodzených sipáhiov či janičiarskych dôstojníkov, nie sa zahadzovať s kadejakým pomstychtivým martalovským chlapčiskom. Keby bol aspoň náčelníkom ody, ale je to len poondiaty onbaši..."

Báthory ho umlčal nevľúdnym pohľadom. „Na hodnosti a pôvode nezáleží. Zabil som tomu junákovi otca. Má právo na odvetu."

„Hovno právo. Starého ste zahlušili v poctivom boji. Storuký Omar si ani nezaslúžil takú dobrú smrť. Mal skončiť napichnutý na kole alebo rozštvrtený koňmi. Vlastne by vám to jeho šteňa malo byť vďačné."

„Hasan Karači má na to očividne iný názor. Pomyslite na to, že jeho pomsta mohla mať aj inú, zákernejšiu formu. Karačiovci sa mohli vyvŕšiť na nevinných, vydrancovať dediny v drienovskej správe, riadne nám podkúriť. Namiesto toho nám sami núkajú kotrbu Omarovho syna. Bol by som hlupák, keby som zahodil takú príležitosť."

„Len aby za tým nebolo niečo iné, kapitán. Nejaký úskok."

„S tým predsa počítame. Prečo inak by som nakázal strelcom, aby..."

„Zved sa vracia!" zvolal jeden z kyrysníkov.

Obrátili pohľady na juh. Jazdec, ktorý pred chvíľou zmizol v lese, sa opäť ukázal na ceste. Odbočil na lúku a rýchlym klusom sa blížil k čerešni.

„Prichádzajú!" hlásil veliteľovi. „Jasne som videl karačiovský bunčuk s medvedími paznechtami."

„Koľko ich je?"

„Dvadsať a čosi."

„Podľa dohody. Nezazrel si nič podozrivé? Nejaký pohyb v lese, vyplašený kŕdeľ vtákov nad stromami, čokoľvek, čo by prezrádzalo, že je ich nablízku viac?"

„Načúval som ako rys, díval sa ako jastrab," dušoval sa zved. „Nezbadal som nič nekalého."

Báthory pokýval hlavou. „Dobre. Uvidíme, akú váhu má martalovská česť... Ak niečo také vôbec existuje."

 

* * *

 

„Ozaj je mladý," utrúsil Horváth.

„Čakal som, že bude ešte mladší," zahundral Báthory.

Veliteľ prichádzajúcich jazdcov pritiahol svojmu tátošovi uzdu a rázne zdvihol predlaktie so zaťatou päsťou. Martalovci sa zastavili v úctivej vzdialenosti od čerešne. Hasan Karači zosadol, pokynul mužovi nesúcemu bunčuk a vykročil cez priestranstvo k Drienovským. Báthory mu šiel naproti s vlastným zástavníkom po boku.

Stretli sa uprostred. Bunčuk s medvedími pazúrmi vsadenými do pozlátenej hlavice bol otlčený, akoby ho používali v boji namiesto kopije, no napriek tomu sa stále jagal na slnku. Drak Rádu svätého Juraja sa len nepokojne vlnil a striedavo sa skrýval a zase ukazoval v záhyboch vlajky.

Súperi sa navzájom premerali pohľadmi. Báthory hľadal v mladíkovom výraze nenávisť a pomstychtivosť, no z Hasanových očí sálal iba chlad. Ticho sa prehlbovalo. Báthory čakal. Bolo na vyzývateľovi, aby sa predstavil ako prvý.

„Myslím, že sa navzájom poznáme," ozval sa po hodnej chvíli poturčenec. „Vynechajme zdvorilostné frázy."

„Ani ja si na ne nepotrpím," pristal Báthory. „Prejdime rovno k praktickým otázkam. Zbrane."

„Zbrane. Vidím, že nenosíš šabľu."

„Nie. Šermujem rapierom."

„Má trochu širšiu a ťažšiu čepeľ. Dá sa ním aj sekať?"

„Dá. Nejaké námietky?"

„Nie. Budem mu čeliť týmto šimširom." Zaštrkotala retiazka, na ktorej pri Karačiho boku visela pošva s úzkou dlhou šabľou. „Nejaké ďalšie zbrane?"

„Tesák do ľavej ruky a čakan pre prípad, že sa zlomí meč."

„Na mojej strane kindžal a balta. Strelné zbrane?"

„Tie sú pre zbabelcov."

„Súhlasím. Kone?"

„Nechám to na teba."

„Cestou sem som sa nasedel v sedle dosť. Rád si ponaťahujem kosti."

„Ja tiež. Zbroj?"

„Čo navrhuješ?"

„Nechám si chrániče predlaktí a krúžkový pancier."

„Prilba? Štít?"

„Nie."

„V poriadku. Aj ja si nechám chrániče a korazin."

Báthory zhodnotil pohľadom protivníkov pancier. Do krúžkovej suknice boli vpredu vpletené rady menších kovových plátov.

„Korazin ťa chráni lepšie," poznamenal.

„Ale je aj citeľne ťažší."

„Pravda, tým sa to vyrovná. Bojujeme na smrť, predpokladám."

„Ako inak?"

Báthory konečne postrehol nejakú zmenu v Karačiho výraze.

„Ako inak..." zopakoval zadumane. „V takom prípade je nutná dohoda ohľadne tela porazeného. Navrhujem, aby bolo odovzdané jeho druhom. Vrátane oddelených častí. Na riadny pohreb podľa nebožtíkovej viery."

„Trvám na tom, že víťaz si môže zobrať súperovu hlavu."

Báthory prižmúril oči. „Dychtíš po trofeji?"

„Rozhodne. Hlavu môjho otca si nechal zhniť na hradnej bráne. Teraz budú vrany kľuvať tvoju. Už mám pre ňu v Jágri nachystaný kôl."

Kapitán si ukazovákom a palcom požmolil koniec dlhých svetlých fúzov.

„Nech je tak," prikývol po chvíli. „Hlava patrí víťazovi. A čo praktickejšia odmena?"

„Chceš uzavrieť stávku?"

„Uhm."

„Koľko?"

„Povedzme... päťdesiat zlatých?"

„Rýnskych? Benátskych?"

„Uhorských. Zdá sa ti to veľa?"

„Veľa? Zvýšme to na sedemdesiat."

„Tak potom rovno sto. Nech to stojí za to."

Karači mykol čiernym fúzom. „Dobre teda. Sto dukátov a hlava nech sú cenou pre víťaza."

„Dohodnuté." Báthory mal na okamih nutkanie podať mu ruku, ale zo súperovho postoja odhadol, že by to gesto zostalo bez odozvy. „Nuž - všetko bolo povedané..."

„Ešte niečo."

Kornel, ktorý sa už-už chystal ukázať súperovi chrbát, zdvihol obočie.

„Musím ťa varovať, neverec - o nič sa nepokúšaj."

„Kam tým mieriš, pohan?"

„Viem o tých mužoch v húštinách tamhľa na úbočí."

„Nemám potuchy, o čom hovoríš."

„Ale pravdaže máš. Predpokladám, že sú to vybraní drienovskí strelci. Dobre si rozmysli, či ich použiješ. Prišiel som sem s toľkými mužmi, koľkých povoľuje dohoda, ale zvyšok mojej ody je bližšie, než by ti mohlo byť milé."

„Ale ba? Odabaši Irhan kryje svojmu mladšiemu bračekovi chrbát? Ak prehráš, čo urobí? Vyrazí pomstiť ťa, ako káže martalovský zákon? O tom dosť pochybujem. Tri roky sa neodhodlal pomstiť otca. Na tvojom mieste by som sa naňho nespoliehal."

Karači stisol zuby - prvýkrát ho čosi vyviedlo z miery. „Váž slová, ďaur. Irhan Karači ťa ešte môže prekvapiť."

„Len nech to skúsi. Moja jednotka je pripravená na čokoľvek. A k tvojmu podozreniu, že som na svahoch skryl strelcov... povedz svojim chlapom, nech radšej nerobia žiadne prudké pohyby."

„Dosť rečí," zavrčal Karači. „Najvyšší čas skrížiť čepele!"

„Tiež si myslím."

Protivníci sa rázne zvrtli na pätách a nasledovaní vlajkonosičmi náhlili sa naspäť k družinám.

„Ako to prebiehalo?" vyzvedal Horváth.

„Musel som mu klamať do očí."

„V čom?"

„V tom, že sme pripravení aj na útok celej karačiovskej ody."

„Čože?!"

„Vyhrážal sa mi, že zvyšok bandy je niekde nablízku a môže sem kedykoľvek pricválať a rozsekať nás na franforce."

„Panenka Mária a všetci svätí! Pošlem rýchleho jazdca pre posily..."

„Nie. Neurobíme nič, čo by ich znervóznilo. Postačí, keď zostanete v strehu. Majte oči na stopkách. A nenechajte sa príliš uniesť súbojom - nenápadne jastrite naokolo."

„Už je to tu, kapitán," upozornil jeden z husárov.

Báthory sa obzrel. Karači sa nezdržiaval s prípravami. Opäť kráčal lúkou smerom k čerešni. V ruke zvieral šabľu, za opaskom mal zastrčenú tureckú bojovú sekeru, v pošve pri boku sa mu húpal kindžal.

„Ten je nedočkavý ako panna pred svadobnou nocou," utrúsil Horváth.

Báthory nič nepovedal, len si zložil klobúk, dozadu za opasok zastrčil čakan so špicatou hlavicou - výbornou na prerážanie kyrysov a prilbíc - natiahol si kožené rukavice a tasil rapier. Obojstranne nabrúsená čepeľ sa zablysla na slnku ako prút rýdzeho zlata.

Potom vykročil súperovi v ústrety.

 

* * *

 

Hoci mal Báthory povesť výnimočného bojovníka, skutočný šerm nikdy poriadne netrénoval. Na štúdiách v Prahe to skúšal, ale rýchlo zistil, že v škole Cechu fedrfechtýřů sa nenaučí nič, čo by už predtým nepochytil od svojho otca v nespočetných cvičných súbojoch. A ak aj áno, boli to len neužitočné finty, ktoré v uhorskom pohraničí nemal proti komu použiť. Keď človek čelí husárskej šabli, hajdúskemu fokošu či širokému tureckému kiliču, väčšinou sú mu všetky tie parere, cavere, stringere a bohvie čo ešte nanič.

Iste, keby sa kapitán postavil proti absolventovi talianskej či nemeckej šermiarskej školy, pravdepodobne by neobstál. Lenže v týchto končinách sa bojovalo hrubo. Viac rozhodovala sila a rýchlosť, než skutočná zručnosť. Báthorymu jeho schopnosti bohato stačili aj proti „civilizovanejšie" bojujúcim Švédom pri obliehaní Prahy. Tu, v kraji zbojníkov, hajdúchov, balkánskych poturčencov a zadubených šľachticov, ktorí aj s modernými zbraňami narábali s rovnakou drevorubačskou gráciou ako ich predkovia mlátiaci sa obojručnými turnajovými rárohami, tu sa jeden ľahko stal slovutným majstrom meča. Najmä ak mu v žilách kolovala krv rytierov, ktorí bojovali s pohanmi už po boku udatného Vlada Draculu či pri Moháči.

To samozrejme neznamenalo, že by Báthory svojho protivníka podceňoval. Už z postoja, ktorý Karači zaujal, mu bolo jasné, že nečelí žiadnemu zelenáčovi.

Kornel pravačkou pozdvihol meč, v ľavačke zovrel tesák - narábanie s ním bola jedna z mála užitočných vecí, ktoré ho naučili českí šermiarski majstri - a mierne sa prikrčil. Jeho telo akoby sa premenilo na pružinu.

 Martalovci i Drienovskí sa kvôli lepšiemu výhľadu rozostúpili do strán a vytvorili tak dva polkruhy, vyznačujúce kolbište. Uprostred kruhu sa Báthory a Karači pomaly obchádzali, bodavými pohľadmi navzájom odhadovali svoje úmysly, študovali pohyby a nohami prehmatávali terén. Zimy boli v posledných rokoch mimoriadne dlhé, takže včasná júnová trávička bola ešte nízka.

Až na občasné zabzučanie včely, frknutie koňa či zašuchotanie vánku v korune čerešne vládlo úplné ticho.

„Tvoj otec," prevravel nečakane Báthory, „zomrel v boji. Bola to čestná smrť. Keď som ho preklal, dívali sme sa jeden druhému do očí."

„Prečo mi to vravíš?" ucedil Karači. „Chceš uľaviť svojmu svedomiu, alebo pridusiť moju nenávisť a túžbu po pomste?"

„Svedomie ma hryzie kvôli všeličomu. V tejto veci je ale čisté."

„Nechaj si tie reči a radšej bojuj."

„Ako povieš," opáčil Báthory a vyrazil.

Bol to pozoruhodne rýchly výpad, no martalovec sa nenechal zaskočiť. Sekajúci meč zachytil šimširom - s rukoväťou vysoko a hrotom obráteným k zemi - a popod čepele, na okamih spojené v iskrivom oceľovom trení, prudko bodol kindžalom. Báthory odrazil dýku tesákom, ukročil, dvakrát zopakoval výpad šikmým sekom a potom odrazu zmenil spôsob útoku a s ľavou nohou vystretou dozadu a pravým kolenom ohnutým bodol. Karači odrazil rapier v poslednej chvíli, naverímboha švihol kindžalom a potácavo uskočil. Aj Báthory ustúpil, mierne sa uvoľnil a zaujal úvodný postoj. Za jeho chrbtom doznievali vzrušené hlasy Drienovských.

Opäť okolo seba krúžili, ostražitejší než predtým, dych zrýchlený. Báthory vyčkával. Predpokladal, že súper bude chcieť predviesť, že nemieni len odvracať výpady.

Nemýlil sa. Karači s heknutím poskočil a zaútočil. Báthory sa šikovne kryl a cúvol, no jeho protivník prískokmi doplnenými o ďalšie výpady pokračoval v tlaku. Kornel premyslene ustupoval, odrážajúc striedavo šimšir a kindžal. Nechal protivníka podľahnúť istej monotónnosti rytmu... a potom náhle zabočil, čím prinútil Karačiho obrátiť sa tvárou k slnku. V okamihu, keď martalovec prižmúril oči, Báthory tvrdo prešiel do protiútoku.

Karači mohol ďakovať korazinu. Obyčajným krúžkovým pancierom by hrot rapieru akiste prenikol, no tentoraz zaškrípal na jednom z oceľových plátkov vsadených do pletiva. Poturčenec vytreštil oči, no nestratil duchaprítomnosť, využil situáciu a švihol šabľou. Príliš blízko stojaci Báthory ju síce zachytil, ale zakrivená čepeľ skĺzla po ostrí až ku košu meča.

Obaja pocítili na spotených tvárach súperov dych. Martalovci aj Drienovskí vedno zahučali.

Báthory prudko zatlačil na meč, odsotil protivníka a zospodu zaútočil ľavačkou.

Hrot tesáku však už prebodol len vzduch.

Karači sa totiž odstrčením nenechal vyviesť z rovnováhy, práve naopak - využil jeho energiu na bleskovú otočku popri Kornelovom pravom boku, ktorou sa dostal za jeho chrbát. Dokončujúc piruetu, sekol najprv kindžalom - ostrie zarinčalo na pancieri kryjúcom Báthoryho rameno - a vzápätí aj šabľou.

„Máš ho, odabaši!" zreval kdesi na pozadí jeden z martalovcov. „Zotni mu gebuľu!"

Odabaši?

Vodorovne dopadajúca čepeľ šimširu mierila na Báthoryho šiju.

Odsekla však iba koniec Kornelovho plavého vrkoča. Kapitán sa pohotovo vrhol k zemi. Šabľa mu zasvišťala necelú piaď nad temenom.

„Do pekla s tebou!" štekol Karači.

Báthory urobil kotúľ v tráve - mal šťastie, že sa pritom nezranil o čakan zastrčený za opaskom - a šibko sa zdvihol na kolená. Akurát včas, aby odrazil ďalší výpad.

Odabaši?!

Šimšir zarinčal na horizontálne nastavenej čepeli rapieru. Raz, druhýkrát, a znovu. Karači sa očividne rozhodne, že už nedovolí súperovi vstať. Búšil doňho ako besný. Báthory si uvedomil, že nemá veľa možností, ako sa z toho dostať. A aj z toho mizerného výberu nebolo žiadne východisko čestné.

Lenže tu v pohraničí nemali súboje žiadne pravidlá.

Vykryl ďalší drvivý úder a zakiaľ sa protivník znovu rozháňal, prudko sa narovnal a bodol tesákom. Zospodu, pod okraj Karačiho korazinu, do vnútornej strany stehna. A zvrtol zakrivenou čepeľou v rane.

Martalovec zreval a ešte raz švihol šabľou. Báthory ju poľahky odrazil a vytrhol tesák z rany. Vytryskol mohutný prúd krvi.

Z tepny.

Karači tackavo cúvol. Vypúlenými očami sledoval červený gejzír, kropiaci sviežo zelenú trávu.

„Sukin syn..." vyrazil zo seba. „Podlý, zákerný ďaur... preklínam ťa!"

Už začínal lapať po dychu. Pochopil, že nemá veľa času, pozbieral zvyšky síl, zahodil kindžal, zovrel rukoväť šimširu v oboch pästiach a s širokým rozmachom sekol.

Lenže Báthory už stál na rovných nohách. Šabľu odrazil tak dôrazne, že ju vytrhol súperovi z dlaní. Zatočila sa vo vzduchu a spadla pod nohy zdesene zízajúcich martalovcov.

Karači klesol na kolená. Keby sa nezachytil rýchlo natiahnutou rukou, spadol by na tvár.

„Prašivý neverec..." chripel. S krvou z neho rýchlo unikala sila i život. „Boj sa pomsty Karačiovcov... Môj brat... si ťa nájde..."

„Myslíš Hasana? Musí zjesť ešte veľa pilafu, aby nabral odvahu postaviť sa mi. Dnes ju v sebe očividne nevykresal."

Martalovec vzhliadol. Oči sa mu už kalili, no predsa sa v nich črtalo prekvapenie.

„Tušil som to od chvíle, čo som ťa zazrel," povedal Báthory. „Ale až keď ťa oslovili hodnosťou, uistil som sa, kto naozaj si."

Kapitán sa rozohnal mečom.

„Čochvíľa sa stretneš s otcom, Irhan. Pozdravovať ho odo mňa nemusíš. Na dne pekla budeš mať iné starosti."

Čepeľ zasvišťala. Hlava Irhana Karačiho spadla do trávy. Krv vytryskla z hrdla v impozantnej trblietavej fontáne, akoby sa sypali drahé kamene.

Báthory švihnutím meča striasol jedinú rubínovú kropaj, čo sa zachytila na ostrí. Vzhliadol. Martalovci stáli bez pohybu, akoby sa práve pozreli do tváre bájnej Medúzy. Nikto ani nehlesol.

„Hlava porazeného a sto dukátov," pripomenul im Báthory. „Tak znela dohoda. Chcem len to zlato. Hlavu si nechajte. Pochovajte veliteľa, ako káže mohamedánsky obyčaj."

Martalovci sa konečne spamätali a začali si vymieňať pohľady. Rozozneli sa tiché, vrčivé hlasy. Báthory im ani nemusel rozumieť. Po každom súboji, ktorý v živote zviedol, sa našli takí, čo chceli zabitého bojovníka okamžite pomstiť. Tí rozumnejší ich od útoku na protivníkov sprievod odhovárali. Niekedy skutočne došlo k boju, inokedy si družiny rivalov vymenili len pár nenávistných pohľadov a v pokoji sa rozišli. Bol zvedavý, ktorú možnosť martalovci zvolia.

Hádka bola ostrá, no napokon zvíťazil hlas rozumu. Z húfu sa vydelili piati muži a zamierili k veliteľovej mŕtvole. Báthory sklonil meč a pospiatky, nespúšťajúc poturčencov z očí, ustúpil. Jeden z martalovcov mu hodil k nohám štrngocúci mešec. Potom štyria z nich zdvihli telo, piaty hlavu, a všetci sa rýchlo vrátili k svojim druhom.

Drienovskí čakali, ruky na pažbách pištolí a rukovätiach šablí. Martalovci bez otáľania nasadli na kone a vyrazili na juh. Báthory vydržal, kým nezmiznú v lesnom tieni. Až potom sa zohol pre mešec a spokojne ho poťažkal. Napokon sa zvrtol a vykročil naspäť k čerešni.

Napätá jednotka si vydýchla a s nasledujúcim nádychom prepukla v jasot. Muži sa zhrčili okolo kapitána ako osy na med a uznanlivo ho tľapkali po pleciach.

„Pekne ste mu pustili žilou, kapitán!" chechtal sa Horváth. Prilbicu mal strčenú pod pazuchou a mozoľnatou dlaňou si utieral plešinu. Bol spotený, akoby s Karačim bojoval sám.

„Nič pekné na tom nebolo," zašomral Báthory nespokojne. „Ani rytierskeho. Vlastne mal pravdu, keď ma obvinil z podlosti."

„Ale ba! V súboji s poondiatym martalovcom neexistuje nič nečestného. Každý spôsob, akým tá pohanská čvarga zíde zo sveta, je pre kresťanského bojovníka dobrý. Teraz si už dáte z toho vína, kapitán?"

„Neskôr. Hlavne odtiaľto zmiznime. Čím skôr, tým lepšie. Nie že sa na nás naozaj zosype celá oda. Na kone!"

Báthory sa ani nemusel unúvať s nasadaním. Ruky mužov ho do sedla doslova vyniesli.

Jednotka popchla kone na sever.

Nedošli však ani k lesu, keď sa na ceste objavil jazdec. Očividne mal naponáhlo. Na rázcestí odbočil na lúku a klusal v ústrety ozbrojencom. Brigantína a prostá prilbica prezrádzali príslušnosť k vojenskému stavu.

„Filecký erb," prižmúril Kornel oči.

„Posol," hádal Horváth. „Žeby nové rozkazy z kapitanátu?"

„To by nás počkal na hrade."

Jazdec trhol uzdou a svižne zoskočil z koňa.

„Kapitán Báthory?"

„Ja som."

Muž rozopol koženú torbu pri boku, vytiahol z nej úhľadne poskladaný, zapečatený list a s úctivo sklonenou hlavou ho podal Báthorymu. Kornel list otočil v prstoch a pozrel na pečať. Údiv na jeho tvári prinútil Horvátha, aby sa zvedavo naklonil bližšie. V červenom vosku boli odtlačené tri dračie zuby.

Báthory rozlepil list.

Muži sa naňho bez slova dívali. Ako bežal zrakom po úhľadných riadkoch, z tváre sa mu vytrácala krv. Kým dospel až k podpisu dole, jeho oči celkom stratili lesk a prepadli sa hlbšie do lebky.

„Zlé správy?" spýtal sa Horváth nesmelo. „Stalo sa niečo u vás doma?"

Ruka s listom klesla na hrušku sedla. Kornel sa zhlboka nadýchol a zadíval sa ponad koruny stromov kamsi na sever.

„Poručík..." Pokúšal sa vravieť pevným hlasom, ale chvenie derúce sa od srdca nebolo možné prepočuť. „Myslím, že budete musieť na nejaký čas prevziať velenie nad drienovskou posádkou."