Dokáže niekto pokaziť dieťaťu leto viac než vlastní rodičia? Starí rodičia! Prázdniny s Pipom sú jednoduchým príbehom o zložitých vzťahoch dospelých, o ich tvrdých hlavách a zaťatosti, ktorá všetko komplikuje až dovtedy, kým situáciu nezachráni priateľstvo s kohútom.
O autorovi:
Juraj Raýman (1972) absolvoval štúdium filmovej scenáristiky a dramaturgie FTF VŠMU. Dlhodobo sa venuje najmä tvorbe pre deti. Je autorom viacerých rozprávkových kníh: Vianočka udatný, medveď Mňau, drak Čau a originál princezná Fujara Lopúchová, Emil z hôr, Náš brat Hlavička, Hon na tučniaka či knižnej série Drobci. Pre rozhlas napísal pôvodný rozprávkový seriál Tajomná píšťala, autorskú adaptáciu ľudovej legendy O čiernom mlyne a adaptáciu vlastnej literárnej predlohy Hlavička, ktorá na festivale rozhlasových rozprávok získala cenu divákov aj odbornej poroty.
Ako scenárista spolupracoval na projektoch Drobci, Websterovci a filmovej adaptácii príbehu o osemročnej Alici a jej neobyčajnom bratovi, ktorý, pre vlastnú bezpečnosť, nosí na hlave ochrannú prilbu a preto ho prezývajú „Hlavička“.
Rozhovor s Jurajom Raýmanom o knihe Prázdniny s Pipom:
JR: Do školy som nechodil dobrovoľne a vôbec nie s radosťou. Nebol som dieťa, ktoré by dospelým niečo uverilo, len za to, že to tvrdia. Najviac som sa naučil cez prázdniny, keď mi život nestrpčovali domáce úlohy. Dosť často som ich trávil na chate so starým otcom. Nič odo mňa nevyžadoval, nič som nemusel a predsa som všetko chcel a všetko ma zaujímalo. Napríklad, ako sa volá ktorý vták a o čom spieva. Práve na neho som intenzívne myslel, keď som písal Pipa.
JR: Rodičia bývajú tvrdohlaví dosť často a príliš často zabúdajú, že aj oni sú len vyrastené deti. Všetkým deťom týchto detí môžem poradiť len, aby vydržali. Aby nestrácali trpezlivosť a vynaliezavosť. Výchova rodičov je práca na celý život, vyžaduje si veľa lásky a neraz sa podarí až vnúčatám.
JR: V detstve som domov zvieratá zvláčal len potajomky. Rodičia odmietali mať v byte čokoľvek, čo má srsť, alebo perie. Ktovie prečo, nechceli ani hady, ani jašterice a dokonca ani slimáky, ktoré sa v noci rozliezli z kompótového pohára po stenách a stropoch a zanechali za sebou trblietavé slizké cestičky. V dospelosti som si tento nedostatok dôkladne vykompenzoval a medzi zvieratami, s ktorým žijem, je aj kohút, ktorý sa, podobne ako v knižke, volá Pipo. Je čiernočierny a veľký najmenej ako orol. Aj sa tak dôležito tvári. (Kohúty bývajú trocha namyslené.) Ale na rozdiel od orla vie nádherne kikiríkať. V lete vstáva už o tretej ráno a nedočkavo súri slnko, aby už vyšlo. A ono zakaždým poslúchne a sliepky si s obdivom šepkajú, aký je macher. V ideálnom svete by každé dieťa malo mať aspoň jedného kohúta alebo sliepku.
JR: S Marekom sme kedysi veľmi dávno pripravovali knižku o vážnej hudbe. Ale asi nebola dosť vážna, lebo to kdesi uviazlo a nakoniec nevyšla. A po rokoch som si na jeho ilustrácie spomenul a poprosil vydavateľa, aby ho skúsili osloviť, či by sa neštítil. Nebola to pre neho úplne ľahká úloha, pretože v knižke sú dva rôzne druhy ilustrácií. Okrem tých, ktoré si Marek mohol nakresliť tak, ako sa mu ráčilo, sú súčasťou príbehu aj realistické portréty vtákov, ktoré bolo treba namaľovať „ako živé“ a s istou vedeckou erudíciou, aby ich deti v prírode spoznali. Myslím, že sa mu to podarilo veľmi dobre.
JR: Z „Riťkaloviec“, ako miesto, kde existujem, nazýva moja pani manželka, som sa od napísania príbehu nevzdialil. Cez deň sa zhováram s Pipom, v noci počúvam sovy. Najnovšie do našej družiny pribudli tri panovačné mačky. Ak mi porozprávajú čosi zaujímavé, rád to zapíšem. Mohlo by sa to volať „Ako chutí myš“, len zatiaľ neviem, či s otáznikom, alebo bodkou.