Telefón zazvonil a ona vedela, že ju zabijú. Vedela to tak isto, že zostala nehybne sedieť, s holiacim strojčekom v ruke a s vlasmi prilepenými na tvár v horúcej pare, ktorá kvapkala na dlaždičky. Cťťn, cťťn. Ani sa nepohla a zadržiavala dych, akoby nehybnosť alebo mlčanie ešte mohli niečo zmeniť na tom, čo sa už stalo. Cťťn, cťťn. Predtým sedela vo vani a holila si chťpky na pravej nohe, až po pás v mydlových bublinách, a teraz jej naskočila husia koža, ako keby praskol kohútik so studenou vodou. Cťťn cťťn. Zo sterea v spálni sa ozývali Tigre zo severu, spievali príbehy o Kamélii z Texasu. Pri zrade a pašovaní, spievali, býva človek sám. Vždy sa bála, že takéto piesne sú predpoveťou, a odrazu sa z nich stala pochmúrna skutočnosť a hrozba. Blondiak sa tomu len smial; ten zvuk však dával za pravdu jej, a nie Blondiakovi. Upieral mu pravdu a ešte všeličo iné. Cťťn, cťťn. Odložila holiaci strojček, pomaly vyliezla z vane a nechávala za sebou mokré šľapaje až do spálne. Telefón ležal na prikrývke, malý, čierny a zlovestný. Pozrela sa naň, no nedotkla sa ho. Cťťn, cťťn. Bola vydesená. Cťťn, cťťn. Vyzváňanie sa miešalo so slovami piesne, akoby k nej patrilo. Pašeráci sú už takí, neprestávali spievať Tigre, nikdy ti nič neprepáčia. Blondiak to povedal presne týmito istými slovami a pritom sa smial ako zvyčajne, pohladkal ju po krku a hodil jej telefón do lona. Ak jedného dňa zazvoní, bude to znamenať, že som mťtvy, a ty utekaj. Tak rýchlo, ako vládzeš, zlatko. Utekaj a nezastavuj sa, pretože ja tam už nebudem, aby som ti pomohol. A ak sa odtiaľ dostaneš živá, nech budeš kdekoľvek, daj si na moju pamiatku jednu tequilu. Na chvíle šťastia, ktoré sme spolu prežili, fešanda. Na naše šťastné chvíle. Takýto nezodpovedný a statočný bol Blondiak Dávila, vládca Cessny. Kráľ krátkych letov, nazývali ho priatelia i don Epifanio Vargas: dokázal zdvihnúť do vzduchu malé lietadlo na tristometrovej dráhe, aj s balíkmi koksu a čistej marišky, za temných nocí lietať tesne nad vodou, cez hranice a naspäť, a unikať radarom federálnej polície aj supom z DEA. Vedel žiť na ostrí noža a za chrbtom šéfov hrať na vlastné tričko. A vedel prehrávať.
Voda, ktorá z nej stekala, jej pri nohách urobila mláčku. Telefón ešte stále vyzváňal. Vedela, že ho ani nemusí zobrať a overiť si, že Blondiaka opustila šťastena. Stačilo to, aby sa začala riadiť jeho pokynmi a okamžite sa dala na útek; lenže človek sa tak ľahko nezmieri s tým, že by mu obyčajné cťťn, cťťn malo zmeniť celý život. A tak predsa len zdvihla slúchadlo, stisla tlačidlo a počúvala.
– Dostali Blondiaka, Teresa.
Ten hlas nepoznala. Blondiak mal priateľov a niektorí z nich boli verní, viazaní pravidlami z čias, keť v pneumatikách áut prevážali cez El Paso do Ameriky marišku a balíčky čistého kokaínu. Mohol to byť hociktorý z nich: možno Neto Rosas alebo Ramiro Vázquez. Nevedela, kto volá, a vlastne na tom ani nezáležalo, pretože správa bola jasná. Dostali Blondiaka, zopakoval hlas. Odpravili ho a jeho bratanca tiež. Teraz je na rade rodina toho bratanca a ty. Takže sa zbaľ a bež, čo najrýchlejšie. Utekaj a nezastavuj sa. Vtom sa spojenie prerušilo. Pozrela na svoje bosé nohy na dlážke a uvedomila si, že sa trasie od zimy a od strachu; pomyslela si, že nech už volal ktokoľvek, použil presne tie isté slová ako Blondiak. Predstavila si toho muža, ako pozorne prikyvuje zahalený cigaretovým dymom nad pohármi niekde v krčme, oproti nemu sedí Blondiak, fajčí marišku s nohami skríženými pod stolom, ako zvykol sedávať, v špicatých kovbojských čižmách z hadej kože a s hodvábnou šatkou na krku, pilotskou bundou prehodenou cez operadlo stoličky, nakrátko ostrihanými plavými vlasmi a pichľavým sebaistým úsmevom. Počuj, kamoš, urobíš to pre mňa, keby ma odpráskli. Povieš jej, aby utekala a nezastavovala sa, pretože jej pôjdu po krku a budú chcieť dostať aj ju.
Odrazu sa jej zmocnila panika, a bolo to niečo celkom iné ako chladná hrôza, ktorú cítila predtým. Teraz to bol záchvat bezmocného zmätku a šialenstva, a tak len krátko, úsečne vykríkla a zdvihla obe ruky k hlave. Nevládala sa udržať na nohách, nuž sa posediačky zviezla na posteľ. Poobzerala sa okolo seba: bielo-zlaté čelo postele, na stenách obrazy s clivými krajinkami a párikmi prechádzajúcimi sa pri západe slnka a porcelánové sošky, ktoré zbierala a ukladala na poličku, aby mali pekný a útulný domov. Vedela, že už to nie je žiadny domov a o niekoľko minút sa z neho stane pasca. Odrazu sa uvidela vo veľkom zrkadle na skrini: nahá a mokrá, s tmavými vlasmi prilepenými na tvár, a medzi prameňmi vlasov doširoka otvorené čierne oči, ktoré jej od hrôzy vyliezali z očných jamiek. Utekaj a nezastavuj sa, tak jej to povedal Blondiak a potom aj hlas, ktorý jeho slová zopakoval; v tej chvíli sa dala na útek.
