Stratený symbol

Dan Brown

Stratený symbol - ukážka

  

Prológ

 

Dom chrámu

20.33

 

Tajomstvom je, ako zomrieť.

Od začiatku času bolo vždy tajomstvom, ako zomrieť.

Tridsaťštyriročný zasväcovaný uprene hľadel na ľudskú lebku, ktorú držal v dlaniach. Lebka bola dutá ako miska, plná krvavočerveného vína.

Vypi to, povedal si. Nemáš sa čoho báť.

Ako bolo tradíciou, nastúpil na túto cestu oblečený do obradného rúcha stredovekého kacíra, ktorého vedú pod šibenicu. Voľná košeľa sa mu otvárala a odhaľovala bledú hruď, ľavú nohavicu mal vyhrnutú až pod koleno a pravý rukáv mal povytiahnutý po lakeť. Okolo krku mu visela ťažká slučka - „vlečný kábel", ako ju volali bratia. Ale dnes večer, podobne ako svedčiaci bratia, sa obliekol ako majster.

Zhromaždenie bratov, ktoré ho obkolesovalo, bolo celé odeté do všetkých symbolov zo záster z jahňacej kože, šerp a bielych rukavíc. Okolo krkov im viseli obradné klenoty, ktoré sa trblietali v nejasnom svetle ako prízračné oči. Mnohí z týchto mužov zastávali v živote mocné postavenia a napriek tomu zasväcovaný vedel, že ich svetské hodnosti medzi týmito múrmi nič neznamenajú. Tu si boli všetci muži rovní, pobratimovia so spoločným mystickým putom.

Keď si zasväcovaný prezeral zastrašujúce zhromaždenie, rozmýšľal, kto vonku by niekedy uveril, že táto skupinka mužov by sa zišla na jednom mieste... tým skôr na tomto mieste. Miestnosť vyzerala ako svätyňa z dávneho sveta.

Pravda však bola ešte čudnejšia.

Som len niekoľko blokov od Bieleho domu.

Táto kolosálna budova, nachádzajúca sa na Severozápadnej Šestnástej ulici č. 1733 vo Washingtone, D. C., bola replikou predkresťanského chrámu - chrámu kráľa Mausola, pôvodného mauzólea... miesta, kam sa dostanete po smrti. Pred hlavným vchodom strážili bronzové dvere dve sedemnásťtonové sfingy. Interiér bol vyzdobeným labyrintom obradných komôr, siení, izolovaných klenieb, knižníc a dokonca aj dutej steny, v ktorej boli pozostatky dvoch ľudských tiel. Zasväcovanému povedali, že každá miestnosť v tejto budove uchováva tajomstvo, a predsa vedel, že ani jedna z nich neuchováva väčšie tajomstvá ako obrovská komora, v ktorej teraz kľačí v lebkou v dlaniach.

Chrámová miestnosť.

Táto miestnosť bola dokonale štvorcová. A priestranná. Strop sa týčil udivujúcich tridsať metrov nad hlavami a podopierali ho monolitické stĺpy zo zelenej žuly. Miestnosť lemovala niekoľkoradová galéria sedadiel z tmavého ruského gaštana s ručne spracovanou bravčovou kožou. Západnej stene dominoval desať metrov vysoký trón s utajeným píšťalovým organom naproti. Steny boli kaleidoskopom starodávnych symbolov... egyptských, hebrejských, astronomických, alchymistických a ďalších, už neznámych.

Dnes večer osvetľovalo Chrámovú miestnosť viacero presne usporiadaných sviec. Ich matnej žiare pomáhal len bledý stĺpec mesačného svetla, ktoré sa predieralo rozľahlým oknom v strope a osvetľovalo najhrozivejšiu črtu miestnosti - obrovský oltár vytesaný z pevného bloku lešteného belgického čierneho mramoru, umiestneného presne uprostred štvorcovej komory.

Tajomstvom je, ako zomrieť, pripomenul si zasväcovaný.

„Je čas," zašeptal hlas.

Zasväcovaný pomaly kĺzal pohľadom hore vznešenou postavou v bielom rúchu, ktorá stála pred ním. Najvyšší ctihodný majster. Muž dobre po päťdesiatke bol americkou ikonou, obľúbený, robustný a nesmierne bohatý. Kedysi tmavé vlasy mal postriebrené a jeho slávna tvár odrážala život plný moci a silného intelektu.

„Prisahaj," povedal ctihodný majster hlasom mäkkým ako padajúci sneh. „Zavŕš svoju cestu."

Cesta zasväcovaného, podobne ako všetky také cesty, sa začala na prvom stupni. Tej noci v obrade podobnom tomuto mu ctihodný majster zastrel oči páskou, na nahú hruď mu pritlačil obradnú dýku a požiadal ho: „Vážne vyhlasuješ na svoju česť, neovplyvnený ziskuchtivosťou ani nijakou inou nehodnou pohnútkou, že sa slobodne a dobrovoľne ponúkaš za kandidáta na záhady a privilégiá tohto bratstva?"

„Áno," zaklamal zasväcovaný.

„Potom nech je toto bodnutie pre tvoje vedomie," vystríhal ho majster, „aj pripomenutie okamžitej smrti, keby si niekedy vyzradil tajomstvá, čo sa ti zveria."

Zasväcovaný vtedy nepociťoval strach. Nikdy nebudú vedieť, prečo som tu naozaj.

Dnes večer však vycítil v Chrámovej miestnosti zlovestnú vážnosť a jeho myseľ si začala prehrávať všetky strašné výstrahy, ktoré dostal na svojej ceste, hrozby príšerných dôsledkov, keby sa niekedy podelil o starodávne tajomstvá, ktoré sa mal dozvedieť: Podrežeme hrdlo od ucha k uchu... vytrhneme jazyk od koreňa... vyberieme črevá a spálime... roztrúsime do štyroch nebeských vetrov... vytrhneme srdce a dáme ho divým zverom na poli...

„Brat," povedal sivooký majster, keď položil zasväcovanému na plece ľavú ruku. „Vyslov poslednú prísahu."

Zasväcovaný si dodal odvahu na posledný krok svojej cesty, pohol svalnatou postavou a obrátil pozornosť späť na lebku, ktorú držal v dlaniach. Karmínové víno vyzeralo v nejasnom svetle sviec takmer čierne. V komore sa rozhostilo hrobové ticho a cítil, ako ho všetci svedkovia pozorujú, čakajú, kým vysloví poslednú prísahu a pridá sa k ich elitným radom.

Dnes večer, pomyslel si, sa medzi týmito stenami odohráva niečo, čo sa v dejinách tohto bratstva nikdy nestalo. Ani raz, za celé stáročia.

Vedel, že to bude iskra... a dá mu bezmedznú moc. Posilnený sa nadýchol a vyslovil nahlas tie isté slová, ktoré nespočetní muži na celom svete v priebehu stáročí vyslovili pred ním.

„Nech sa mi toto víno, ktoré teraz vypijem, stane smrteľným jedom... keby som niekedy vedome alebo zámerne porušil svoju prísahu."

Jeho slová sa ozývali v dutom priestore.

Potom všetko stíchlo.

Zasväcovaný si upokojil ruky, zdvihol lebku k perám a pocítil, ako sa mu pery dotkli suchej kosti. Zatvoril oči, naklonil si lebku k ústam a vypil víno dlhými, hlbokými dúškami. Keď sa stratila posledná kvapka, spustil lebku.

Na chvíľočku si pomyslel, že pocítil, ako sa mu stiahli pľúca a srdce mu začalo divoko búšiť. Božemôj, vedeli to! Potom, rovnako rýchlo ako prišiel, ten pocit prešiel.

Telom mu začalo prúdiť príjemné teplo. Zasväcovaný si vydýchol, v duchu sa usmial, keď vzhliadol na nič netušiaceho sivookého muža, ktorý ho bláznivo prijal do najtajnejších radov tohto bratstva.

Čoskoro stratíš všetko, čo si považoval za najdrahšie.

1

 

Otisov výťah, ktorý stúpal po južnom pilieri Eiffelovej veže, bol plný turistov. V preplnenom výťahu prísny obchodník vo vyžehlenom obleku hľadel zhora na chlapca vedľa seba. „Si akýsi bledý, synak. Mal si zostať dole."

„Som v poriadku..." odvetil chlapec a snažil sa ovládnuť úzkosť. „Na ďalšom poschodí vystúpim." Nemôžem dýchať.

Muž sa sklonil bližšie. „Myslel som, že si sa z toho už dostal." Láskyplne pohladil dieťa po líci.

Chlapec sa hanbil, že sklamal otca, ale cez zvonenie v ušiach sotva niečo počul. Nemôžem dýchať. Musím sa dostať von z tejto škatule!

Muž obsluhujúci výťah vravel čosi ubezpečujúce o článkovaných piestoch výťahu a konštrukcii z pudlovanej ocele. Hlboko pod nimi sa všetkými smermi ťahali ulice Paríža.

Už sme takmer tam, povedal si chlapec, naťahujúc krk a hľadiac hore na vykladaciu plošinu. Len vydrž.

Keď sa výťah prudko naklonil k hornej vyhliadkovej plošine, šachta sa začala zužovať, jej masívne podpery sa sťahovali do tesného, kolmého tunela.

„Ocko, myslím si, že ne..."

Odrazu sa im nad hlavami rozľahol staccatový praskot. Kabína sa mykla, nemotorne sa vychýlila na jednu stranu. Rozstrapkané káble začali šľahať okolo kabíny, hádzali sa ako hady. Chlapec sa natiahol po otcovi.

„Ocko!"

Oči sa im na jednu strašnú sekundu vpili do seba.

Potom dno vypadlo.

Robert Langdon sa prudko vzpriamil v sedadle z mäkkej kože, vytrhol sa z polovedomej vidiny. Sedel celkom sám v obrovskej kabíne firemného lietadla Falcon 2000EX, ktoré sa trhavo predieralo turbulenciou. V pozadí rovnomerne hučali dvojité motory Pratt & Whitney.

„Pán Langdon?" Nad hlavou mu zapraskal palubný telefón. „Už sme takmer na mieste."

Langdon sa posadil rovno a zasunul si poznámky k prednáške späť do koženej tašky. Prezeral si slobodomurársku symboliku a bol v polovičke, keď sa mu myseľ zatúlala. Langdon mal podozrenie, že vidinu o nebohom otcovi vyvolalo nečakané pozvanie od dlhoročného mentora Petra Solomona, ktoré dostal v to ráno.

Ďalší muž, ktorého nikdy nechcem sklamať.

Päťdesiatosemročný filantrop, historik a vedec si zobral Langdona pod svoje ochranné krídla takmer pred tridsiatimi rokmi, čím mnohými spôsobmi zaplnil prázdno, ktoré po sebe zanechala smrť Langdonovho otca. Napriek vplyvnej rodinnej dynastii a obrovskému bohatstvo tohto muža Langdon našiel v Solomonových mäkkých sivých očiach pokoru a teplo.

Slnko za oknami zapadlo, ale Langdon ešte stále rozoznával štíhlu siluetu najväčšieho obelisku na svete, ktorý sa týčil na obzore ako ihla starodávneho gnómonu. Mramorom obložený obelisk, vysoký 169 metrov, označoval srdce tohto štátu. Okolo ihly sa lúčovito rozbiehala dokonalá geometria ulíc a pamätníkov.

Washington, D. C., dokonca aj zo vzduchu pôsobil dojmom takmer mystickej moci.

Langdon miloval toto mesto, a keď sa lietadlo dotklo zeme, pocítil narastajúce vzrušenie z toho, čo ho čakalo. Lietadlo rolovalo k súkromnému terminálu niekde na rozľahlej ploche medzinárodného letiska Dulles a zastavilo.

Langdon si pozbieral veci, poďakoval sa pilotom a vykročil z luxusného interiéru lietadla na skladacie schodíky. Zo studeného januárového vzduchu mal oslobodzujúci pocit.

Dýchaj, Robert, pomyslel si, oceňujúc doširoka otvorený priestor.

Po rolovacej ploche sa zakrádala pokrývka bielej hmly a Langdon mal pocit, že stúpa do močiara, keď schádzal na zahmlený asfalt.

„Haló! Haló!" zakričal cez asfalt spevavý britský hlas. „Profesor Langdon?"

Langdon zdvihol zrak a uvidel, ako sa k nemu ponáhľa žena v strednom veku s odznakom a písacou podložkou a šťastne máva, keď sa k nej blížil. Spod štýlového pleteného vlneného klobúka jej vytŕčali kučeravé svetlé vlasy.

„Vitajte vo Washingtone, pane!"

Langdon sa usmial. „Ďakujem."

„Volám sa Pam, som zo služby pre cestujúcich." Žena hovorila neviazane, čo takmer rozčuľovalo. „Poďte so mnou, pane, čaká vás tu auto."

Langdon šiel za ňou cez rolovaciu dráhu k terminálu leteckej spoločnosti Signature, ktorý bol obklopený lesknúcimi sa súkromnými lietadlami. Stanovište taxíkov pre bohatých a slávnych.

„Veľmi nerada vás privádzam do rozpakov, pán profesor," povedala žena takmer bojazlivo, „ale ste ten Robert Langdon, ktorý píše knihy o symboloch a náboženstve, však?"

Langdon zaváhal a potom prikývol.

„Myslela som si!" povedala rozžiarene. „Náš knižný klub čítal vašu knihu o posvätnom ženstve a cirkvi! Aký nádherný škandál vyvolala! Skutočne rád robíte z capa záhradníka!"

Langdon sa usmial. „Škandál naozaj nebol mojím zámerom."

Žena zrejme vycítila, že Langdon nemá náladu diskutovať o svojej práci. „Prepáčte. Len počúvajte, ako si budem rapotať. Viem, že vás pravdepodobne unavuje, keď vás ľudia spoznávajú... ale je to vaša vina." Hravo kývla na jeho oblečenie. „Prezradila vás uniforma."

Uniforma? Lamgdon sa pozrel na svoje oblečenie. Mal na sebe zvyčajný čierny rolák, sako zo škótskeho tvídu, kaki nohavice a školské kordovánové mokasíny... svoje štandardné oblečenie do triedy, na prednáškové turné, autorské fotografie a spoločenské udalosti.

Žena sa zasmiala. „Tie roláky, ktoré nosíte, sú také staromódne. Oveľa elegantnejšie by ste vyzerali v kravate!"

Neprichádza do úvahy, pomyslel si Langdon. Malé slučky.

Keď Langdon chodil do Phillipsovej exeterskej akadémie, kravaty sa vyžadovali šesť dní v týždni, a napriek romantickým tvrdeniam riaditeľa, že pôvod kravaty siaha k hodvábnym fascaliám, ktoré nosili rímski rečníci, aby si zahrievali hlasivky, Langdon vedel, že cravat sa etymologicky v skutočnosti odvodzuje od nemilosrdnej bandy „chorvátskych" žoldnierov, ktorí si dávali na krk zaviazané na uzol, prv ako sa vrhli do bitky. Tento starodávny bojový úbor si dodnes dávali moderní kancelárski bojovníci v nádeji, že zastrašia svojich nepriateľov v každodenných bitkách v zasadacích sieňach.

„Ďakujem za radu," povedal Langdon s potlačovaným smiechom. „V budúcnosti zvážim kravatu."

Z elegantnej limuzíny Lincoln, zaparkovanej pri termináli, milosrdne vystúpil profesionálne vyzerajúci muž v tmavom obleku a zdvihol prst. „Pán Langdon? Som Charles z Beltway Limousine." Otvoril dvere pre pasažiera. „Dobrý večer, pane. Vitajte vo Washingtone."

Langdon dal Pam prepitné za jej pohostinnosť a potom nastúpil do prepychového interiéru limuzíny. Vodič mu ukázal kontrolky teploty, vodu vo fľaši a košík s horúcimi mafinmi. O niekoľko sekúnd neskôr už Langdon uháňal preč po súkromnej príjazdovej ceste. Takže takto žije tá druhá polovica.

Keď vodič hnal auto po Windsock Drive, pozrel sa do zoznamu cestujúcich a rýchlo zatelefonoval. „Tu je Beltway Limousine," povedal vodič s profesionálnou výkonnosťou. „Požiadali ma, aby som sa ozval, len čo môj pasažier pristane." Odmlčal sa. „Áno, pane. Váš hosť, pán Langdon, prišiel a doveziem ho k budove Kapitolu o siedmej večer. Niet za čo, pane." Zavesil.

Langdon sa musel usmiať. Nezostal kameň na kameni. Pozornosť Petra Solomona k detailom bola jednou z jeho najsilnejších vlastností a očividne ľahko mu umožnila zvládať svoju značnú moc. Neškodí ani niekoľko miliárd dolárov v banke.

Langdon sa usadil v prepychovom koženom sedadle a zatvoril oči, keď za ním stíchol hluk letiska. Kapitol Spojených štátov bol vzdialený hodinu a oceňoval čas strávený osamote, chcel si usporiadať myšlienky. Dnes sa všetko udialo tak rýchlo, že Langdon až teraz začal vážne rozmýšľať o neuveriteľnom večere, ktorý mal pred sebou.

Príchod pod závojom tajnosti, pomyslel si Langdon, pobavený tou vyhliadkou.

 

Desať míľ od budovy Kapitolu sa osamelá postava horlivo pripravovala na príchod Roberta Langdona.

2

 

Ten, ktorý si hovoril Mal´akh, si pritlačil hrot ihly k oholenej hlave a vzdychol od rozkoše, keď sa mu ostrý nástroj zaboril do tela a znova z neho vyšiel. Mäkké bzučanie elektrického prístroja bolo návykové... rovnako aj uštipnutie ihly, ktorá mu vkĺzla hlboko do pokožky a uložila v nej farbivo.

Som majstrovským dielom.

Cieľom tetovania nikdy nebola krása. Cieľom bola zmena. Od zjazvených núbijských kňazov z roku 2000 pred Kristom, cez potetovaných akolytov kultu Kybely v starom Ríme až po jazvy moko moderných Maoriov sa ľudia tetovali ako spôsob obetovania svojich tiel v čiastočných obetách, pretože museli vydržať fyzickú bolesť skrášľovania a vyšli z toho ako zmenené bytosti.

Napriek zlovestným varovaniam Levitika 19:28, ktoré zakazovali poznamenávanie ľudského tela, z tetovania sa stal obrad prechodu k dospelosti, a ten mali spoločný milióny ľudí v modernom veku - všetci od slušných tínedžerov cez skalných užívateľov drog po predmestské ženy v domácnosti.

Akt tetovania kože bol transformatívnym vyhlásením moci, oznamom svetu: Ovládam si svoje vlastné telo. Opojný pocit kontroly pochádzajúci z fyzickej transformácie navykol milióny ľudí na praktiky úpravy tela... kozmetická chirurgia, piercing, kulturistika a steroidy... dokonca aj bulímia a zmena pohlavia. Ľudský duch sa dožaduje nadvlády nad svojou telesnou schránkou.

Na Mal´akhových pendlovkách odbil jediný zvon. Zdvihol oči. Pol siedmej večer. Odložil náradie, ovinul si rúcho z kirjúskeho hodvábu okolo nahého tela, vysokého stoosemdesiatpäť centimetrov, a prešiel sieňou. Vzduch vnútri tohto rozľahlého domu bol ťažký od prenikavej vône jeho farbív na kožu a dymu zo sviec z včelieho vosku, ktoré používal na sterilizovanie ihiel. Nebotyčný mladý muž kráčal chodbou okolo drahocenných talianskych starožitností - Piranesiho leptov, Savonarolovej stoličky, striebornej Burgariniho olejovej lampy.

Keď prechádzal okolo okna od dlážky po strop, pozrel cezeň a obdivoval klasický horizont v diaľke. Jasná kupola Kapitolu Spojených štátov žiarila vážnou mocou proti tmavej zimnej oblohe.

Tu je to ukryté, pomyslel si. Je to ukryté niekde vonku.

Málo ľudí vedelo, že existuje... a dokonca ešte menej ich poznalo jeho desivú moc alebo dômyselný spôsob, akým to bolo ukryté. Dodnes to zostalo najväčším nevysloveným tajomstvom tejto krajiny. Tých niekoľko ľudí, ktorí naozaj poznali pravdu, ju držalo ukrytú za závojom symbolov, legiend a alegórie.

Teraz mi otvorili dvere, pomyslel si Mal´akh.

Pred tromi týždňami v temnom obrade, ktorého svedkom boli najvplyvnejší muži Ameriky, Mal´akh postúpil na tridsiaty tretí stupeň, na najvyšší stupeň najstaršieho prežívajúceho bratstva sveta. Bratia mu nič nepovedali, a to aj napriek Mal´akhovmu novému postaveniu. Ani nepovedia, to vedel. Tak to nefungovalo. Boli kruhy v kruhu... bratstvá v bratstvách. Dokonca aj keby Mal´akh čakal roky, možno by si nikdy nezískal ich úplnú dôveru.

Našťastie nepotreboval ich dôveru, aby získal ich najväčšie tajomstvo.

Moje zasvätenie poslúžilo svojmu účelu.

Teraz, povzbudený tým, čo ho čakalo, kráčal k spálni. V celom dome reproduktory vyludzovali tajuplné melódie vzácnej nahrávky kastráta spievajúceho „Lux Aeterna" z Verdiho Requiem - spomienku na predchádzajúci život. Mal´akh sa dotkol diaľkového ovládača, aby zosilnil kolosálne „Dies Irae". Potom na pozadí strhujúcich tympanov a paralelných kvínt vybehol po mramorovom schodisku, až mu rúcho vialo, keď stúpal na šľachovitých nohách.

Prázdny žalúdok mu počas behu na protest zaškŕkal. Mal´akh sa už dva dni postil, žil iba o vode, pripravoval si telo v súlade s dávnymi spôsobmi. Tvoj hlad sa uspokojí na svitaní, pripomenul si. Spolu s bolesťou.

Mal´akh vstúpil do svojej spálňovej svätyne s bázňou a zamkol za sebou dvere. Keď kráčal k šatníku, zastal, lebo cítil, že ho priťahuje obrovské pozlátené zrkadlo. Neschopný odolať obrátil sa a stál proti svojmu vlastnému odrazu. Pomaly, akoby odbaľoval drahocenný dar, Mal´akh si otvoril rúcho, aby odhalil svoje nahé telo. To, čo videl, ho naplnilo úctou.

Som majstrovské dielo.

Mohutné telo mal oholené a hladké. Sklopil zrak najprv k nohám, ktoré boli potetované šupinami a pazúrmi jastraba. Nad tým mal svalnaté lýtka tetované ako vyrezávané piliere - po ľavej nohe sa mu točila špirála a pravá bola vertikálne pruhovaná. Boaz a Jachin. Lono a brucho mu tvorilo zdobený klenutý vchod, nad ktorým mal mocnú hruď vyzdobenú dvojhlavým fénixom... Obe hlavy z profilu a viditeľné oko tvorila vždy jedna Mal´akhova bradavka. Plecia, krk, tvár a oholená hlava boli celkom pokryté zložitou tapisériou starodávnych symbolov a pečatí.

Som artefakt... vyvíjajúca sa ikona.

Pred osemnástimi hodinami jeden smrteľník videl Mal´akha nahého. Muž vykríkol od strachu. „Dobrotivý Bože, ty si démon!"

„Keď ma tak vnímaš," odvetil Mal´akh, ktorý rovnako ako staré národy chápal, že anjeli a démoni sú jedno a to isté - navzájom zameniteľné archetypy - všetko je vec polarity: strážneho anjela, ktorý v boji porazil vášho nepriateľa, vnímal váš nepriateľ ako démonického ničiteľa.

Mal´akh teraz sklonil hlavu, takže sa mohol zošikma pozrieť na temeno svojej hlavy. Tam, v kruhu podobnom korune, svietil krúžok bledej, nepotetovanej kože. Toto starostlivo chránené plátno bolo Mal´akhovým jediným zostávajúcim kusom nepoškvrnenej kože. Posvätné miesto trpezlivo čakalo... a dnes večer sa zaplní. Aj keď Mal´akh ešte nemal, čo požadoval, aby dokončil svoje majstrovské dielo, vedel, že tá chvíľa sa rýchlo blíži.

Vzpružený svojím odrazom už cítil, ako mu rastie moc. Zatvoril si rúcho, prešiel k oknu a opäť sa zahľadel na mystické mesto pred sebou. Je to ukryté niekde vonku.

Keď sa Mal´akh znova sústredil na nastávajúcu úlohu, podišiel k toaletnému stolíku a starostlivo si naniesol na tvár, temeno a krk základnú vrstvu krycieho mejkapu, kým mu tetovanie nezmizlo. Potom si obliekol špeciálne oblečenie a ďalšie veci, ktoré si pedantne pripravil na tento večer. Keď skončil, prezrel sa v zrkadle. Spokojný si prešiel mäkkou dlaňou po hladkom temene a usmial sa.

Je to tam vonku, pomyslel si. A dnes večer mi to jeden človek pomôže nájsť.

Keď Mal´akh vyšiel z domu, pripravil sa na udalosť, ktorá čoskoro otrasie budovou Kapitolu Spojených štátov. Zašiel nesmierne ďaleko, aby na dnešný večer všetko nachystal.

A teraz konečne vstúpil do hry jeho posledný pešiak.